Približne v čase, keď sa v Bratislave konal festival Istropolitana, som mala možnosť sa zúčastniť na Medzinárodnom festivale divadelných škôl (Festival international des écoles de théâtre) vo francúzskom mestečku Limoges. V termíne 11. – 17. júna 2018 tu totiž prebiehal workshop AICT pre mladých divadelných kritikov. Pod vedením riaditeľa Medzinárodnej organizácie divadelných kritikov AICT/IATC Jeana-Pierra Hana, divadelného kritika Michela Vaisa (Quebec, Kanada) a profesorky Mariky Anazawa z Tokia sa semináru zúčastnilo spolu desať začínajúcich kritikov zo Slovenskej a Českej republiky, Srbska, Francúzska, Thajska, Islandu a Turecka.

Pražský divadelný festival nemeckého jazyka je príkladom, ako môže niečo také odťažité, nemúzické a suchopárne, ako je medzinárodná politika, celkom konkrétne, dlhodobo a blahodarne pôsobiť na život umeniamilovného jednotlivca.

Argentína nemiluje vášnivo len svoju niekdajšiu prvú dámu Evu Perón či svoju bývalú prezidentku, „kráľovnú“ Cristinu, ale aj divadlo. To zistíte veľmi rýchlo zo spontánnych reakcií publika, z profesionálneho majstrovstva mnohých účinkujúcich, ale aj z intenzívnych debát divadelníkov. Pri prechádzkach po Buenos Aires je problém nenatrafiť na žiadny divadelný pútač. A môžete si skutočne vybrať – od honosného Teatra Colon postaveného v eklektickom štýle na začiatku storočia na jednej z hlavných dopravných tepien mesta, až po jednoduché alternatívne scény v menej honosných častiach. Stručne povedané – humor novej vlny argentínskeho filmu, ktorý oceňujú už filmoví diváci po celom svete (vrátane Slovenska, kde v klubovej distribúcii absolútne zarezonovala argentínsko-španielska koprodukčná snímka Divoké historky) má svoje hlboké divadelné korene.

Plzenský festival Divadlo je pre mňa už sedem rokov symbolom kvalitného životobudiča súčasného európskeho divadla hneď v prológu novej sezóny. Veľké svetové mená, profiloví reprezentanti českého divadelného života, a to všetko za necelých päť dní. No klamal by som, keby som tvrdil, že z každoročne nabitého programu každú inscenáciu považujem za sukces mesiaca či nebodaj roka. Ako človeka, ktorý už roky vášnivo číta a uprednostňuje klasiku pred dielami súčasného umenia, ma tentoraz pri príchode na západ Čiech najviac zaujímali práve reinterpretácie klasickej drámy.