Skip to main content

V slovenskom kontexte možno pražský festival Malá inventura prirovnať k žilinskému Kiosku, ktorý už od svojich začiatkov zastrešuje nemainstreamovú divadelnú produkciu. Obe podujatia sa na seba ponášajú aj problémom, na ktorý narážajú vo vlastnom podnázve - festival nového divadla. Čo presne je ono „nové“? Nekonvenčné, nevídané a inšpiratívne?

Čo začalo ako prostý cestovateľský zámer, sa súhrou náhod a neplánovanou zhodou dátumov zmenilo na cestu spojenú s účasťou na najväčšom iránskom divadelnom podujatí – medzinárodnom festivale Fadjr. Pred odletom do Teheránu sa mi v mysli vynorila spomienka na jediné iránske divadlo, ktoré som dovtedy zažila. Bolo to na medzinárodnom študentskom festivale Istropolitana Projekt a hoci predstavenie. Posledná večera vtedy získalo cenu diváka, mne najviac v pamäti utkveli pokyny organizátorov, podľa ktorých bolo na verejnosti potrebné udržať dostatočný odstup medzi iránskou a izraelskou skupinou študentov a tiež medzi mladými slovenskými divadelníčkami a iránskymi mladíkmi. Absurditu týchto nariadení po skončení programu odhaľovali spoločné večery v priestoroch bratislavskej Cvernovky.

Na 23. ročník medzinárodného festivalu Divadlo do českej Plzne lákali najmä silné zahraničné mená a tituly. Predovšetkým hosťovanie berlínskej inscenácie Nepriateľ ľudu režiséra Thomasa Ostermeiera a varšavská (A)pollonia v réžii Krzysztofa Warlikowského výrazne zvýšili mobilitu divadelnej obce. Po latke, ktorú nasadili, sa dalo iba ťažko očakávať, že by sa s nimi domáci showcase dokázal vyrovnane konfrontovať, ako sa zvyklo spomínať v súvislosti s predošlými ročníkmi festivalu. To by však v lokálnych kontextoch dokázal iba málokto.

Návšteva festivalového Avignonu predstavuje pre našinca (bez predošlej skúsenosti) vstup do paralelnej divadelníckej reality. Ani oboznámenie sa so všetkými superlatívnymi prívlastkami, ktoré už roky sprevádzajú najmä Festival d’Avignon, nepomôže odhadnúť, čo vás čaká.