Skip to main content

Po tridsiaty siedmy raz sa rodisko Gioachina Rossiniho, sympatické 95-tisícové Pesaro, oblieklo do slávnostných šiat. Teda skôr symbolicky, lebo dress code na Rossini Opera Festivale je vskutku liberálne otvorený. Počas dvoch augustových týždňov sa z centra prímorskej turistiky stáva navyše Mekka fanúšikov belcanta a špeciálne vyhľadávačov raritných opusov veľkého talianskeho skladateľa. Nová štatistika o návštevnosti aktuálneho ročníka sa objaví po jeho skončení, no vzhľadom na rastúci záujem o túto opernú destináciu, pravdepodobne prevýši čísla z lanského leta. A tie hovorili o šestnástich tisíckach divákov z tridsiatich štyroch štátov sveta. Vlani tvorili cudzinci 64% publika a recenzenti pricestovali z 26 krajín.

Bienále bábkového a alternatívneho divadla Skupova Plzeň očarí svojou veľkorysosťou, početnosťou zahraničných pozorovateľov, kultivovanými priestormi domáceho Divadla Alfa, ale aj industriálnymi objektmi prerobenými na kultúrne centrá, v ktorých sa odohráva časť festivalového programu. K plusom podujatia tento rok patril aj jeho otvárací ceremoniál. Na obdobných prehliadkach sú formálne príhovory nezorientovaných predstaviteľov samospráv vyčerpávajúce pre obe strany. Plzenské vítanie viedol riaditeľ festivalu a Divadla Alfa Jakub Hora. Odetý bol do klaunského oblečenia – rovnakého ako na obrázku, ktorý sa stal hlavným motívom vizuálu tohto ročníka.

V slovenskom kontexte možno pražský festival Malá inventura prirovnať k žilinskému Kiosku, ktorý už od svojich začiatkov zastrešuje nemainstreamovú divadelnú produkciu. Obe podujatia sa na seba ponášajú aj problémom, na ktorý narážajú vo vlastnom podnázve - festival nového divadla. Čo presne je ono „nové“? Nekonvenčné, nevídané a inšpiratívne?

Čo začalo ako prostý cestovateľský zámer, sa súhrou náhod a neplánovanou zhodou dátumov zmenilo na cestu spojenú s účasťou na najväčšom iránskom divadelnom podujatí – medzinárodnom festivale Fadjr. Pred odletom do Teheránu sa mi v mysli vynorila spomienka na jediné iránske divadlo, ktoré som dovtedy zažila. Bolo to na medzinárodnom študentskom festivale Istropolitana Projekt a hoci predstavenie. Posledná večera vtedy získalo cenu diváka, mne najviac v pamäti utkveli pokyny organizátorov, podľa ktorých bolo na verejnosti potrebné udržať dostatočný odstup medzi iránskou a izraelskou skupinou študentov a tiež medzi mladými slovenskými divadelníčkami a iránskymi mladíkmi. Absurditu týchto nariadení po skončení programu odhaľovali spoločné večery v priestoroch bratislavskej Cvernovky.

Na 23. ročník medzinárodného festivalu Divadlo do českej Plzne lákali najmä silné zahraničné mená a tituly. Predovšetkým hosťovanie berlínskej inscenácie Nepriateľ ľudu režiséra Thomasa Ostermeiera a varšavská (A)pollonia v réžii Krzysztofa Warlikowského výrazne zvýšili mobilitu divadelnej obce. Po latke, ktorú nasadili, sa dalo iba ťažko očakávať, že by sa s nimi domáci showcase dokázal vyrovnane konfrontovať, ako sa zvyklo spomínať v súvislosti s predošlými ročníkmi festivalu. To by však v lokálnych kontextoch dokázal iba málokto.

Návšteva festivalového Avignonu predstavuje pre našinca (bez predošlej skúsenosti) vstup do paralelnej divadelníckej reality. Ani oboznámenie sa so všetkými superlatívnymi prívlastkami, ktoré už roky sprevádzajú najmä Festival d’Avignon, nepomôže odhadnúť, čo vás čaká.