Skip to main content

Z festivalu Divadlo Plzeň No.2: Klasicky neklasicky o klasike a jednom muzikáli

Vytlačiť

Plzenský festival Divadlo je pre mňa už sedem rokov symbolom kvalitného životobudiča súčasného európskeho divadla hneď v prológu novej sezóny. Veľké svetové mená, profiloví reprezentanti českého divadelného života, a to všetko za necelých päť dní. No klamal by som, keby som tvrdil, že z každoročne nabitého programu každú inscenáciu považujem za sukces mesiaca či nebodaj roka. Ako človeka, ktorý už roky vášnivo číta a uprednostňuje klasiku pred dielami súčasného umenia, ma tentoraz pri príchode na západ Čiech najviac zaujímali práve reinterpretácie klasickej drámy.

Ibsen z Ikey i popvidea

Už sa popísalo veľa stohov papiera o tom, či je alebo nie je emblémová hra o ženskej emancipácii – Ibsenova Nora – aktuálna aj pre dnešné divadlo. Inscenácia Jana Nebeského z Divadla pod Palmovkou ukázala, že miska váh sa jednoznačne nakláňa v jej prospech. Režisér sa totiž nesústredil na motív Nory-matky. Upriamil sa na vzťah hrdinky ako súčasnej rozmaznávanej manželky k jej úspešnému partnerovi. Nora je tu bábkou, ktorá sa mu sama, dobrovoľne podkladá, je jeho poddajnou hračkou, popiera svoj prirodzený naturel, inteligenciu i schopnosti, a to všetko len z lásky k nemu. Preto je jej sklamanie, keď ju Helmer takmer zbije, také ohromujúce. Dovtedy to je prepiata bábika, aké poznáme z dnešnej popovej scény.

Vizáž Terezy Dočkalovej dokonca asociuje najnovší blonďavý výzor Katy Perry, ktorej imidž je založený práve na princípe naivnej a banálnej highsociety girl. Herečkine vypúlené oči a sebastredný energický prejav priamo asociujú túto populárnu spevácku divu. Podobne aj tanec, prostredníctvom ktorého sa Nora snaží oddialiť Helmerovo prečítanie kompromitujúceho listu, sa podobá známej choreografii z videoklipu speváčky Sie Chandelier. Až v závere inscenácie si Dočkalová vyzlieka zlatý trikot s krídelkami a skladá peroxidovú parochňu, hrať bezprizornú masérku ega svojho manžela ju už prestalo baviť. Zistila, že jej najväčší životný omyl nebola finančná machinácia, ale umelé udržiavanie rodinnej idylky. A Helmer (Jan Teplý) v kostýme rímskeho žoldniera sa tak stáva príznačným kontrastom k tejto hrdinskej karnevalovej maske.

Žiaľ, podobné pozitívne konštatovanie neplatí o inscenácii Ibsenovej Divej kačky z ostravskej Komornej scény Aréna. Naštudovanie Davida Šiktanca je síce verné tak textu, ako i pôvodnej myšlienke drámy, ale inscenácia pôsobí príliš sterilne. Bezobsažný IKEA nábytok s ešte pripnutými cenovkami výstižne vypovedá o náhradke skutočného tepla domova a o tom, že šťastie rodiny Ekdalovcov je len zdanlivé, ale inak vidíme pomerne tradičný výklad a prečudesne prepiate až parodizujúce herectvo, ktorého smerovanie nie a nie nájsť účinok. Skôr nechcene baví svojou myšlienkovou a výrazovou neukotvenosťou.

Děvčica nešťastná z vesnice i Barrandova

Podobné otázniky ako pri celosvetovo známej Nore sa vynárajú aj v súvislosti s českou drámou Gabriely Preissovej – Gazdina roba. V dobe prvého uvedenia pred stodvadsiatimi rokmi škandalózna hra nekompromisne odhaľujúca realitu dedinského života, dnes povinné čítanie o silnej, ale už nie o tak výnimočnej žene. Inscenácia plzenského Divadla Alfa v réžii Jakuba Vašíčka preniesla príbeh do súčasnosti a ukázalo sa, že základná dejová i vzťahová štruktúra sú ľahko prístupné a uveriteľné aj pre dnešok. Eva je tu súčasná sebavedomá žena, ktorá chce dosiahnuť viac ako monotónny manželský život s moravským nemotorným „šohajem“ na vsi. Režisér jednoduchým javiskovými prostriedkami poukázal najmä na fakt, že Eva nie je nečinnou obeťou neprajného okolia, ale za svoj nešťastný osud si z veľkej časti môže aj sama. To sa vypointuje v závere, kedy sa všetkými ohrdnutá dievčina nehádže do rieky, ale ostáva sama vo vlastnom pohostinstve, ktoré čochvíľa zabaví exekútor. Dramaturgická úprava českej dedinskej drámy je skutočne výstižná, ale samotnej inscenácii chýba koherentnejšia atmosféra a prekvapivejšie momenty, ktoré by nevyplývali len z textovej modifikácie pôvodnej hry.

Tak ako náklonnosťou ku klasike, nikdy som sa netajil ani svojou inklináciou k muzikálu. Za dobrým muzikálom som ochotný cestovať do Londýna, Stuttgartu, Viedne a trebárs aj do Komárna. Preto som sa potešil, ale v kontexte výberu festivalových titulov i mierne zarazil, že do hlavného programu sa dostal plzenský muzikál o neslávne slávnej herečke Líde Baarovej – Liduschka (Baarová). A musím priznať, že prvé minúty po zdvihnutí opony sa mi už v hlave črtal facebookový status, ktorým by som provokačne reagoval na zdvihnuté vlny negácie okolo mojej minuloročnej recenzie na nitriansky muzikál Povolanie pápež. Všetko totiž nasvedčovalo tomu, že sledujem životopisný muzikál vo vysokej kvalite, so všetkým, čo k hudobno-dramatickému druhu patrí. No ako inscenácia plynula som zisťoval, že mám dočinenia s niečím podobným ako pred rokom. Ani skvelý tím tvorcov Aleš Březina – Jiří Ornest – Karel Steigerwald nebol zárukou akostného zážitku.

Liduschka (Baarová) je muzikál skôr libretom torzovitý a niekedy zas nadbytočne ilustratívny, ničím prekvapivý (čo sa formy, či historických informácií týka) a hudobnými číslami málo prešpikovaný (i keď mnohé melódie a texty sa s ľahkosťou vryjú do pamäte). Ako fanúšik medzivojnových filmov som ocenil, že sa tu otvorene hovorilo o Lídiných hereckých nekvalitách a zároveň i to, že inscenátori sa na tematiku pozreli z ironického až buffonádneho hľadiska. Žiadna prehnaná pieta a sladkastý sentiment. A súčasne mrazivá polemika o individuálnom previnení herečky verzus hajlujúce davy na námestiach otvorene pomenovala ambivalentnosť danej doby, no inscenácia v širšom muzikálovom kontexte pre mňa nepriniesla nič nové. Príjemne prekvapila citlivým hereckým prejavom slovenskej herečky Alžbety Bartošovej v titulnej úlohe, ale i tak mi v pamäti viac ostáva dvojica klaunov – konferencierov vo výbornom hereckom, tanečnom aj speváckom stvárnení Josefa Hruškociho a Romana Říčařa.

 

Karol Mišovic

Článok vznikol pre MLOKi - internetový magazín o kultúre (www.mloki.sk). 

 

Mezinárodní festival DIVADLO, Plzeň, Česká republika
25. ročník
13. – 21. september 2017
www.festivaldivadlo.cz/cs/

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia