Skip to main content

Spomienkové fragmenty z festivalu Divadlo v Plzni 2020

Vytlačiť

                

Organizátori 28. ročníka medzinárodného festivalu Divadlo v Plzni ešte v auguste dúfali, že festival budú môcť usporiadať s pôvodne plánovaným programom, čo tradične znamenalo možnosť konfrontácie najzaujímavejších inscenácií českých divadiel v uplynulej sezóne s tvorbou špičkových zahraničných súborov. Vírusová mizéria však nakoniec hrubo zasiahla (postihla je možná správnejší výraz) aj tento renomovaný medzinárodný festival. Zo zahraničných divadiel sme v hlavnom programe mohli vidieť nakoniec dva. Z toho SND z Bratislavy sa miesto pôvodne plánovanej inscenácie Dnes večer nehráme v réžii Jiřího Havelku nakoniec predstavilo s náhradným programom: textom Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec v réžii Kamila Žišku. Inscenácia z Modrého salóna SND sa dostala na veľkú scénu Starého divadla v Plzni, čo očividne sťažilo hercom situáciu, tento rok preto hosťovanie SND skončilo namiesto v Plzni už tradičných diváckych ovácií len slušným potleskom. Druhá zahraničná inscenácia bola z Francúzska. Režisér, dramatik a hudobník, súčasný riaditeľ Avignonského festivalu Oliver Py sa inšpiroval textom bratov Grimmovcov Triumf lásky, a pripravil zdanlivo jednoduchšiu, hravú inscenáciu prostriedkami pripomínajúcimi kočovné divadlá. Obdivuhodne mnohostranní herci, ktorí sa ukázali aj ako špičkoví hudobníci, uvoľnenou hrou prezentovali bezstarostnú zábavu, ktorú diváci prijali vďačným aplauzom. Divadelných odborníkov však predstavenie výrazne polarizovalo: niektorí brilantné herecké výkony a príjemnú zábavu ocenili, iným výrazne chýbala závažnejšia výpovedná hodnota produkcie. Sám patrím jednoznačne do prvej skupiny: myslím si, že taká „remeselne“ kvalitná herecká práca, prezentovaná režijne vkusne a štýlovo jednotne, má svoju nespochybniteľnú umeleckú hodnotu.

Odvolania sa, žiaľ, netýkali len zahraničných, ale aj českých inscenácií. Niektoré predstavenia boli na poslednú chvíľu zrušené, iné sa zase na festival dostali neštandardne, hneď po premiére, bez toho, aby ich členovia dramaturgickej rady mali možnosť vidieť. Z tých zrušených mi bolo najviac smutno za inscenáciou Monteverdiho len čiastočne zachovanej opery (L´Arianna) v úprave a réžii Tomáša Hanzlíka v hudobnej spolupráci s Vítom Zouharom. Tá „neštandardne vybratá“ bola inscenácia textu francúzskeho herca a režiséra Vincenta Maciagna Stát jsem já z Národného divadla z Prahy, v réžii Jana Mikuláška. Zásadným problémom tejto inscenácie je už samotný text. Z autorovej snahy byť za každú cenu aktuálny, hovoriť o súčasných spoločensko-politických otázkach, ukázať hlúposť tak rozšírených reality show, nebezpečenstvo ohlupovania divákov (spoločnosti), používať pritom aj priame narážky na súčasných politikov vznikol len veľmi zjednodušený, povrchný text bez hlbších významových rovín. Z divadelnej histórie síce poznáme nespočetné množstvo prípadov, keď hodnotná inscenácia vznikla z problematických až vyložene zlých textov, spomínaná práca jedného z popredných súčasných českých režisérov však nepatrí k týmto prípadom. Expresívne scény a neustále atakovanie divákov pôsobilo dojmom povrchných, niekedy až trápnych efektov, zostávalo na úrovni vonkajších, nie intelektuálnych, umeleckých provokácií.

Jan Mikulášek bol jediným činoherným režisérom, ktorý mal na festivale dve inscenácie. V spolupráci s dramaturgom Martinom Sládečkom vytvoril adaptáciu príbehu Dona Quijota, ktorú inscenoval so súborom brnianskeho Divadla Husa na provázku. Zasadenie klasického príbehu do súčasnosti, do  prostredia televízneho programu štúdiovej debaty, pôsobilo v tomto prípade až do surreálneho konca celkom koherentne a s kvalitnými hereckými výkonmi vytvorilo zaujímavú divadelnú udalosť. Kvalitné herecké výkony dominovali aj v predstavení brnianskeho HaDivadla (Werner Schwab: Prezidentky, réžia Kamila Polívková). Z českých činoherných inscenácií na tohoročnom plzenskom festivale boli pre mňa najzaujímavejšie, esteticky aj myšlienkovo najpodnetnejšie predstavenia Divadla Petra Bezruče z Ostravy (Tomáš Dvořák: Transky, body, sekundy, réžia Tomáš Dvořák) a Divadelního spolku JEDL z Prahy (Záhradníček: Vše mé je tvé, réžia Jan Nebeský). V ostravskej inscenácii banskobystrický rodák, mladý, talentovaný herec, tvorca autorských divadelných predstavení Tomáš Dianiška spracoval príbeh českej bežkyne, ktorá koncom tridsiatych rokov vyhrávala súťaže, vytvárala rekordy, nakoniec sa však zistilo, že je geneticky mužom, a tak museli byť jej výsledky vymazané zo športovej histórie. Tomáš Dianiška ako autor divadelného námetu citlivo zobrazuje nielen osobný príbeh človeka-športovca, ale aj spoločensko-politické napätie v spoločnosti v období nastupujúceho fašizmu. Inscenácia patrí k tomu najlepšiemu, čo v roku 2019 v českom činohernom divadle vzniklo. Svedčí o tom aj fakt, že získala Cenu divadelnej kritiky za rok 2019 v kategórii inscenácia roka, a predstaviteľ hlavnej postavy Jakub Burýšek cenu Talent roka. Veľký mág českej divadelnej réžie Jan Nebeský v rámci nezávislej divadelnej spoločnosti JEDL, ktorú vytvoril so svojimi priateľmi, Davidom Prachařom a Luciou Trmíkovou, ako platformu pre nezávislé autorské divadlo, zinscenoval životný príbeh básnika Jana Zahradníčka, obete komunistického systému. Nebeský s Trmíkovou vytvorili scenár zo Zahradníčkových listov, ktoré písal svojej žene z väzenia. Vznikla z nich inscenácia, ktorá diváka dojme osobnou tragédiou indivídua (básnika a jeho ženy), a zhrozí neľudskosťou obludného diktátorského systému. Citlivá, minuciózna režijná práca sa v nej spája so špičkovými hereckými výkonmi (Saša Rašilov a Lucie Trmíková).

Na festivale Divadlo máme vždy možnosť vidieť aj predstavenia českých bábkových divadiel, ktoré bývajú príjemným spestrením programu. Aj tento rok patrili dve z nich medzi  najpríjemnejšie zážitky festivalu. Naivní divadlo z Liberca sa predstavilo inscenáciou hry Víta Peřinu: O hodině navíc aneb Potlach v hustníku v réžii Tomáša Dvořáka a domáce, plzenské Divadlo Alfa vlastnou verziou známeho príbehu hrdinu, ochrancu spravodlivosti pod názvom Pozor, Zorro. Hodnoty klasického bábkového divadla, tradičný český humor, všestrannosť účinkujúcich (medzi nimi Andrea Ballayová, bábkoherečka pochádzajúca zo Slovenska), ktorí podávali obdivuhodné bábkoherecké, ale aj herecké a muzikantské výkony a vtipné rozprávkové scenáre, ktoré sa úspešne vyhýbali násilnej didaktickosti, zabezpečili príjemnú zábavu aj hlboký umelecký zážitok tak pre deti, ako aj pre dospelých, tak pre „obyčajných divákov“, ako aj divadelných „fajnšmekrov“.

Organizátorom patrí hlboká vďaka aj náš obdiv, že v tejto neistej situácii dokázali Festival usporiadať, potešili s tým všetkých – účinkujúce súbory, odbornú verejnosť aj miestnych divákov. Po niekoľkomesačnom „kultúrnom pôste“ to bol pre všetkých „balzam na dušu“.

 

 Géza Hizsnyan

 

 

Cestu autora spolufinancoval z verejných zdrojov Fond na podporu umenia v rámci projektu medzinárodných mobilít Slovenského centra AICT.