Skip to main content

Multikultúrne dobrodružstvá na seminári mladých kritikov v Istanbule

Vytlačiť

Semináre pre mladých kritikov organizované Medzinárodnou asociáciou divadelných kritikov – AICT/IATC sú také rozmanité, aké rôznorodé sú jednotlivé krajiny a mestá, v ktorých sa konajú, či festivaly, ktorých sú súčasťou.  Odzrkadľuje sa v nich ale najmä to, akí účastníci sa na nich stretnú a akí podnetní dokážu byť jednotliví lektori.

V máji 2016 som sa po prvýkrát zúčastnila semináru AICT/IATC v Istanbule počas Istanbulského divadelného festivalu (İstanbul Tiyatro Festivali), ktorý sa konal už po dvadsiatykrát. Predstavil dvadsaťjeden premiér domácich produkcií (z nich vynikala inscenácia The Moment autora a režiséra Özena Yulu o pacientoch na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorá prostredníctvom zvukových a svetelných efektov vytvorila strhujúcu atmosféru) spolu s deviatimi zahraničnými inscenáciami z Francúzska, Iránu, Belgicka, Holandska, Nemecka, Švajčiarska, Kanady a Portugalska (medzi najznámejšie tituly patrilo napríklad Hate Radio režiséra Mila Raua).

Počas dvoch dní, ktoré sme strávili na Istanbulskom divadelnom festivale, sme videli iba tri inscenácie, a preto sa nám nepodarilo celkom preniknúť do kontextu tejto medzinárodnej udalosti. Organizátori sa však vôbec nesnažili zamlčiavať znepokojivú situáciu v oblasti kultúry v Turecku. Naopak, oboznámili nás s nešťastnými krokmi vlády a smutnými faktami – neustálym znižovaním finančných príspevkov pre štátne divadlá, čo vedie k ich zatváraniu a rušeniu, ako aj so znižovaním platov pre hercov. Pozitívom napriek všetkému je, že prepustení herci následne prechádzajú z kamenných do malých súkromných divadiel a nezávislá scéna tak zaznamenáva výrazný rozmach.

Už v máji bolo možné vnímať napätie medzi vládnymi kruhmi a predstaviteľmi umeleckej obce. Tieto udalosti neskôr vyústili do opatrenia, ktoré v štátnych divadlách zakazovalo hrať iné hry než turecké, čo malo posilniť národné a vlastenecké cítenie občanov Turecka. Toto cenzúrne rozhodnutie sa dotklo velikánov svetovej dramatickej spisby – Shakespeara, Brechta, Čechova a Daria Fo. Po protestoch divadelníkov po celom svete hovorca štátnej divadelnej spoločnosti Yilmaz Sertel Kilcil tieto opatrenia poprel (podľa neho sa týkali len otváracích predstavení novej divadelnej sezóny 2016/2017). Napriek tomu sú politické tlaky i v oblasti umenia v Turecku značne citeľné.

Divadelné zážitky sa každodenne prelínali s tými turistickými. Našu pozornosť pútali všetky kuriozity, ktoré sa diali vôkol nás. Na predstavenie Schizo Shakes, monodrámu na motívy Shakespearových hier, sme napríklad cestovali z európskej časti Istanbulu do tej divokejšej ázijskej trajektom. V hlavnej úlohe sa predstavil Yigit Sertdemir, aktuálne uznávaný performer, ktorý bol zároveň režisérom inscenácie. Tá začala veľmi sľubne a progresívne: na projekčnom plátne sa premieta film, v ktorom pár milencov prenasleduje muž so zbraňou. Vzrušenie, pocit nebezpečenstva a hrozby sa stupňuje, keď Yigit Sertdemir vstúpi do príbehu a stane sa účastníkom udalostí na plátne. Hrá osamelého muža, schizofrenika, ktorého neustále prenasleduje vrah a chce mu vziať život. Keď však skončí tento thriller a filmové prostriedky vystriedajú divadelné, zvoľní sa aj temporytmus inscenácie a napätie klesá. Aktér „príbehu“ sa ocitá uprostred množstva kartónových škatúľ, ktoré sú jeho jedinými spoločníkmi. Nazýva ich „občania“, rozpráva sa s nimi, ukrýva sa za ich stenami, bojuje s nimi, chce ich zničiť. Raz sú to jeho priatelia, raz nepriatelia, ktorí ho ohrozujú. Inscenácii dominuje pesimistický svetonázor – katastrofické udalosti vo svete, nikdy nekončiace vojny rovnako ako nenávisť, zrada a zhubné ambície napĺňajú osobné životy a ľudia zneužívajú svoju moc. Citácie zo Shakespearových hier plynuli vedľa seba ako filozofické bonmoty a nevytvárali ucelený príbeh. Sprítomňovali atmosféru strachu a nepokoja. Vnímanie predstavenia neuľahčovali titulky, ktoré – ako sa zdalo – chceli preložiť Shakespeara z turečtiny späť do angličtiny.

Okrem činoherných produkcií sme navštívili aj pohybovú inscenáciu The Worst Job študentov MSFAU – Istanbul State Conservatoire. Autorkou konceptu, textu, choreografkou i režisérkou je Tuğçe Tuna. Najhoršie povolanie predstavuje v Turecku práca baníkov. Inscenácia je  spomienkou na mŕtvych baníkov, ktorí zahynuli pri tragickom nešťastí hlboko pod zemou. Tvorcovia sa pri koncipovaní tanečného projektu nesústredili na fakty, vysvetľovanie príčin a dôsledkov, vonkoncom nešlo o formu dokumentárneho divadla. Diváci neznalí domácich reálií dokonca nedokázali z inscenácie ani len vytušiť, že ide o skutočné udalosti, keďže v programovom bulletine táto informácia chýbala. Preto vnímali jednotlivé choreografie ako všeobecné úvahy o ľudskom bytí, o živote a jeho pominuteľnosti. Na takúto vágnu interpretáciu navádzala aj pôda ako materiál reprezentujúci narodenie i smrť, ktorá sa využívala na vytváranie výtvarne efektných scén. Študenti predvádzali utrpenie baníkov s tragickým podtónom a vytvárali tlak na emócie divákov. Výrazy ich tvárí pripomínali duchov, ich gestá boli skôr príbuzné druhu zombie než ľudským bytostiam. Z interakcií performerov sa dali odčítať mocenské vzťahy, témy sexu a násilia, boja pohlaví či chuť ovládať a ponižovať druhých. Celkový inscenačný tvar obsahujúci výkriky obetí, kúdoly dymu, plynové masky, prepiate herecké stvárnenie a vyhrotené emočné stavy však pôsobil na divákov rozpačito a až príliš nástojčivo.

Inscenácia hry amerického autora Christophera Duranga Vanya, Sonia, Masha and Spike bola príjemnou oddychovou komédiou na motívy Čechovových hier v podaní divadla Tiyatro Pera. Vyznačovala sa gýčovou scénografiou, ktorú tvorili umelohmotné stromy stojace uprostred obývačky tejto tragikomickej rodinky. Humorom sa približovala žánru amerického sitcomu. Sústredené herecké výkony hlavných predstaviteľov – Şerif Erol (Vanya), Tilbe Saran (Sonia), Nesrin Kazankaya (Masha), jemná irónia a nadhľad nad tragikomickými figúrkami však z ľahkej nezáväznej komédie, miestami až frašky, vytvárali kultivovanú zábavu, ktoré ponúkala i hlboké ľudské pravdy. Napríklad veta: „Ak by všetci ľudia brali antidepresíva, Čechov by nemal o čom písať,“ –  dokonale vystihuje atmosféru inscenácie, ktorej režisérom je Yucel Erten. Najpútavejším okamihom bol monológ v podaní herca Şerifa Erola, v ktorom odsúdil duševnú obmedzenosť mladej generácie. Svojou rozhnevanosťou sa podobal Treplevovi z Čajky. Inscenácia okrem láskavého humoru čiastočne i kritizovala neschopnosť postáv žiť taký život, o akom snívajú.

Keďže lektorka anglickej skupiny Deepa Punjani (editorka divadelného portálu Mumbai Theatre Guide[1] a divadelná kritička z Indie) priletela o deň neskôr, mali sme chvíľku času, aby sme si pozreli aspoň tie najznámejšie pamiatky – chrám Hagia Sofia, Modrú mešitu, Veľký bazár či podzemnú baziliku Cisterna. Naše zážitky a pozorovania rušného života v istanbulských uliciach boli inšpiráciou pre napísanie krátkej črty, ktorá bola jednou z prvých úloh na seminári. Tie prebiehali v dvoch skupinách – francúzskej (viedol ju Jean-Pierre Han) a anglickej, ktorých súčasťou boli divadelní kritici, novinári, dramaturgovia a manažéri z Turecka, Indie, Gruzínska, Estónska, Maďarska, Rumunska, Poľska a Slovenska. V racionálnom a konštruktívnom duchu sme diskutovali a teoretizovali o otázkach, ktoré pravidelne trápia divadelných kritikov všade na svete – relevancia odbornej reflexie, kompetentnosť kritikov, ponúkaný priestor v odborných periodikách či finančné ohodnotenie. Zhodli sme sa na tom, že akákoľvek objektivita pri písaní recenzií neexistuje, vždy ide o subjektívny zážitok informovaného pozorovateľa. Užitočným cvičením ako vystihnúť podstatu inscenácie bol pokus napísať úspornú recenziu len pomocou troch viet. Prišli sme k záveru, že „silná“ recenzia je taká, ktorá dokáže načrtnúť paralely medzi inscenáciou a spoločnosťou, núti čitateľa k zamysleniu a ponúka akúsi nadstavbu nad samotnou inscenáciou. Vďaka účastníčkam z Indie sme sa dozvedeli napríklad aj čosi o náboženskej cenzúre v indickom divadle, ako aj o inovácii tradičného žánru „keertan“ (pôvodne s religióznym obsahom), ktorý v súčasnosti využíva súbor hercov kočujúcich po vidieckych oblastiach. Upozorňujú na naliehavé sociálne otázky – potrebu úcty k ženám, vzdelávanie, ako aj problém násilia či alkoholizmu. A napokon sme dostali radu, ako sa stať dobrým divadelným kritikom: v prvom rade je dôležité veľa čítať (nielen umeleckú, ale aj vedeckú literatúru), zaujímať sa o všetko, čo sa deje okolo nás a v poslednom rade by sme si občas (nie však pričasto) mali zájsť aj do divadla.

Divadlo v Istanbule nebolo jediné, čo nás fascinovalo. Ocitli sme sa uprostred rušného veľkomesta. V ňom nás každé ráno budil hlasný spev a hudba, ktoré zvolávali na modlitby do mešity. Bývali sme v štvrti Beyoğlu, neďaleko námestia Taksim, ktoré som predtým poznala len zo správ ako dejisko protestov proti prezidentovi Erdoğanovi. Dennodenne sme ním prechádzali smerujúc k budove francúzskeho inštitútu, kde sa semináre konali. Zvykli sme si na pravidelnú kontrolu občianskych preukazov pri vstupe i detektor kovov. Nebola to koniec koncov výnimka ani v divadlách, kde sa hocikedy mohla vyskytnúť bezpečnostná hrozba. Bolo to približne mesiac pred teroristickými útokmi na istanbulské letisko, z ktorého som plná zážitkov, fotografií a suvenírov obdivujúc Marmarské more podo mnou odlietala domov aj ja.

 

Lucia Galdíková

Seminár pre mladých kritikov, Istanbul, Turecko
18. - 22. mája 2016
www.aict-iatc.org/aict-5b.html



[1] www.mumbaitheatreguide.com

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia