Skip to main content

K najsilnejším zážitkom sa treba pretrpieť

Vytlačiť

Pražský divadelný festival nemeckého jazyka je príkladom, ako môže niečo také odťažité, nemúzické a suchopárne, ako je medzinárodná politika, celkom konkrétne, dlhodobo a blahodarne pôsobiť na život umeniamilovného jednotlivca. Nebyť politiky systematického česko-nemeckého zbližovania, ktorú naštartovali prvé vlády Česko-Slovenska po Zamatovej revolúcii a ktorá vyvrcholila v roku 1997 založením veľkoryso koncipovaného Česko-nemeckého fondu budúcnosti (Deutsch-tschechischer Zukunftsfonds, počiatočné imanie 85 miliónov eur), nemali by českí diváci pravidelnú možnosť vidieť to najpozoruhodnejšie z divadelnej produkcie po nemecky hovoriacich krajín (hlavne Nemecka a Rakúska, ale aj Švajčiarska a dokonca Luxemburska). Každú jeseň tak už od roku 1996 po celý mesiac pražské divadlá hostia inscenácie, na ktorých pozvanie by jednotlivé divadlo či domáci festival z finančných dôvodov nemohli ani pomyslieť – a to navyše pre odbornú verejnosť za vstupné, ktoré skutočne nestojí za reč. Je to, ako keby vám naservírovali až do bytu jedlo z najluxusnejšej reštaurácie, a ešte vyjadrili potešenie, že vás môžu pohostiť.

Jedinou podmienkou vychutnania si tejto kultúrnej hostiny je otvorenosť diváka voči ambicióznemu umeleckému experimentu (ktorá by u divadelného kritika mala byť samozrejmosťou). Dramaturgia festivalu totiž vyberá inscenácie podľa umeleckej váhy mien tvorcov, závažnosti spoločenskej diskusie, ktorú vyvolali, či ocenenia zo strany divadelných odborníkov (pravidelne prichádzajú napríklad účastníci berlínskych Theatertreffen), takže bulvárne komédie, muzikály či rôzne „herecké koncerty“ televíznych hviezd na festivale (chvalabohu) nenájdeme. To na druhej strane na diváka kladie aj isté nároky: často rafinované interpretačné divadlo vyžaduje jeho sústredenú pozornosť a bdelý intelekt. Hoci nie vždy – niekedy stačí iba uvoľnená otvorenosť úletom a hokusom-pokusom, ktoré k ambicióznemu, správne bezočivému súčasnému divadlu patria rovnako ako zložito komponované mnohovýznamové javiskové obrazy.

Takým typom predstavenia bola performancia In the Name of Gift, ktorú v rámci off-programu festivalu spoločne predviedli berlínsky divadelný kolektív lunatiks produktion a pražský „umelecký gang“ s názvom Depresivní děti touží po penězích. Produkcia sa odohrávala v trocha klaustrofobickom, no veľmi sugestívnom priestore bývalého krytu civilnej obrany pod vysokoškolským internátom Švehlova kolej na pražských Vinohradoch. V spleti rôzne veľkých miestností s hrubými stenami, ktoré ešte niesli stopy niekdajšieho určenia (sprchy a pod.), sa odohrávala akási squatová verzia slávnostnej recepcie (dídžej s malým mixpultom, ponuka lacných nápojov, keksov či chipsov). Netrvalo dlho a naše trocha rozpačité postávanie s plastovým téglikom v ruke prerušila pracovníčka „pop up ambasády“, ktorú po Berlíne otvorila aj v Prahe „nová republika, ktorej motto znie Have fun and save the world!“. Hlavným cieľom tejto republiky, ako nám sympatická drobná dievčina vysvetlila, je prostredníctvom unikátnych diplomatických darov získať priazeň takých „globálnych hráčov“, ako je Severná Kórea, sýrsky režim Bašára Asada, ale aj nadnárodné spoločnosti, ako je Google či Nestlé. A potom sa začala asi hodinová komentovaná prehliadka týchto darov, naaranžovaných v rôznych miestnostiach a miestnôstkach kurióznej „ambasády“.

Jeden český kolega-kritik poznamenal, že toto je presne ten typ inscenácií, ktoré najlepšie vyzerajú na žiadosti o grant. Tým chcel povedať, že na papieri predstavený konštrukt ideovej koncepcie je oveľa zaujímavejší a zábavnejší, než jeho „3D“ realizácia. Niečo na tom je – nápad parodicky zhodiť „dobrú vôľu dohodnúť sa“, ktorou sa často zaštiťujú tí, ktorí sa zo zištných dôvodov usilujú zblížiť s režimami a inštitúciami, s ktorými slušnosť káže sa nezapliesť, je divadelne sľubný a ideovo nenapadnuteľný. No jeho amatérske, akosi bezstarostne „nahodené“ predvedenie do veľkej miery pochovalo jeho črtajúci sa potenciál.

Tak sme si prezreli napríklad nepriestrelnú róbu, ktorú sa nový štát rozhodol darovať manželke Bašára Asada Asme, aby bola stále šik a zároveň sa mohla bezpečne pohybovať v paľbe občianskej vojny (na ktorej, ako vieme, má jej manžel leví podiel); alebo sme boli nútení vyplniť dotazník s rôznymi vtieravými otázkami osobnej povahy, aby mohol Google „lepšie vyjsť v ústrety našim potrebám“. Tieto v zásade podarené sarkastické nápady však neboli rozvinuté do prepracovaných divadelných výstupov. Namiesto toho nás unavoval habkavý utáraný komentár našej snaživej sprievodkyne, všelijako okato naznačujúci, že všetko, čo nám rozpráva o povahe a úmysloch svojho pracoviska, myslí v skutočnosti práve naopak. Až som mala chuť jej pripomenúť starú pravdu profesionálnych divadelných komikov – že totiž tie najvtipnejšie scény treba hrať s tým najserióznejším výrazom. Napriek týmto výhradám mala performancia svoj nezabudnuteľný vrchol: Dar pre Kim Čong-una. Inštruovali nás, že všetci návštevníci performancie sa budú podieľať na vytvorení spomienkového fotografického albumu, ktorý potom ambasáda doručí ako výraz nášho obdivu a lásky veľkému vodcovi. Z koša rôznych rekvizít sme si vypožičali „prevleky“ a s pomocou asistenta sme sa pred zeleným pozadím naaranžovali do situácie, ktorú sme si vybrali pre fotku s velikánom; toho potom v zodpovedajúcom geste doplnil počítač. Ja so svojím spoločníkom sme si nasadili zimné čiapky, opreli sa o bambusové palice a zvolili „stretnutie na lyžovačke“; z farebnej tlačiarne pri počítači vzápätí vyšiel neodolateľný obrázok radostného zvítania s vodcom na pozadí zimnej scenérie. Ľúto je mi iba to, že som ho musela zanechať v albume a nemôžem si ho hrdo vystaviť doma na poličke.

Antikrist prišiel v rúchu meštiaka

Zážitkom celkom iného druhu bol jeden z vrcholov hlavného programu festivalu – inscenácia Hotel Europa slávneho viedenského Burgtheatra. V predstavení s podtitulom Projekt podľa Josepha Rotha použil režisér Antú Romero Nunes úryvky z Rothových próz Antikrist, Prednosta stanice FallmerayerHotel Savoy, kombinované s textami zo súčasnej nemeckej tlače, aj so zafixovanou improvizáciou hercov inscenácie.

Po slovensky vyšlo dosiaľ jediné Rothovo dielo, útla próza Hotel Savoy. Autor (1894 – 1939) v ňom opisuje život v honosnom mestskom hoteli v ktoromsi európskom meste pri ruských hraniciach tesne po skončení prvej svetovej vojny. Hotel s pestrou zmesou obyvateľov od továrnikov až po chudobných potulných komediantov a biednych vojnových vyslúžilcov v podkrovných komôrkach je zvláštnym prostredím s podmaňujúcou kafkovskou atmosférou a evidentnou metaforou starého sveta, ktorý sa rúca, aby urobil miesto vrcholne zlovestnej budúcnosti. Nie náhodou neurotický Roth už v roku 1933 písal Stefanovi Zweigovi, že cíti, že bude nová vojna. Zomrel na jej prahu, po tom, čo prepadol šialenstvu.

Ľadový dych blížiaceho sa nebezpečenstva prýšti aj zo scénického zarámovania viedenskej inscenácie: jej centrom sú vysoké dvojkrídle dvere v strede zadnej časti javiska, ku ktorým sa z oboch strán v perspektíve zbiehajú rovnako vysoké a štíhle čierne výkryty, rozostavené za sebou v odstupoch na šírku postavy. Celé to pôsobí ako Antikristova slávobrána, a keď sa na hranách výkrytov rozžiaria svetelné linky, priestor získa vzhľad majestátnej chrámovej archy.

Kontrastom k tomuto čiernemu chrámu sú obleky štyroch portierov, ušité z jasne fialového saténu zdobeného zlatými šnúrami. Uniforma aj rovnaká kašírovaná plešina a rovnaké fúzy z nich robia zameniteľné typy, všetky akosi podobné Franzovi Jozefovi; až neskôr vysvitne, že dvaja z plešivých portierov sú vlastne ženy. Všetci štyria (Michael Klammer, Fabian Krüger, Katharina Lorenz, Aenne Schwarz) sa navyše ukážu ako špičkoví profesionáli. V prehovoroch technicky dokonalí, v pohybe po scéne na centimeter presní, schopní s ľahkosťou prejsť z deklamačnej polohy do polohy uvoľneného improvizačného gesta či slapsticku, stále vzájomne zohratí, hrajú chvíľu čašníkov viedenských kaviarní komentujúcich svet pri kartách, chvíľu postavy vojnových vyslúžilcov, bičované imaginárnym dažďom, potom si jedna z herečiek zhrnie nohavice od livreja, a razom v nej vidíme (napriek plešine a fúzom) zvodnú krásku z nočného kabaretu v pančuchách na podväzkovom páse. Stačí honosný pánsky župan, a z poskoka v uniforme je blahobytný sebavedomý meštiak, ktorý nad novinami súdi svet. A do toho vpadne vankúšová bitka sprevádzaná perovým snežením, aj melodramatický klaun, ktorý zomiera pri Pucciniho O mio babbino caro. Hore nad čiernou bránou sa na okamih ukáže postava s kosou.

Hovorí sa veľa a o rôznych témach. Zaznievajú Rothove texty, často postrihané iba na pár slov zachycujúcich prchavú náladu (spomienka Gabriela Dana, hrdinu Hotela Savoy, na nervózne ženské kroky, ktoré celú noc počúval vo vedľajšej izbe); opisuje sa vojna, ktorej padli za obeť zvony, pretavené na kanóny; aj sa hojne politizuje – hlavne o tom, čo vníma európsky meštiak ako najväčšiu hrozbu – o vojnových utečencoch. Ako píše Johannes Siegmund na nemeckom divadelnom portáli nachtkritik[1], tvrdé slová, ktoré zaznejú, sú však na javisku vždy v poslednej chvíli nejako spochybnené. Jedna z postáv napríklad hovorí, že „utečenci sa musia k svojim ženám správať ako k rovnoprávnym bytostiam, rovnako ako my ... by sme mali.“

Toto vysoko estetizované, rafinovane komponované predstavenie, prečo to nepriznať, nie je ani pre ústretovo naladeného a pozorného diváka prechádzkou ružovým sadom. V nepretržitom dvojhodinovom ťahu pomaly graduje cez miestami rozsiahle plochy textu plného tušených odkazov a parafráz, ostro lomeného do raz burleskne živočíšnych, inokedy nečakane priezračných poetických mizanscén. Núti vás myslieť a spomínať si naraz na tisícky vecí, nechať sa unášať okamihom a zároveň neustále rekapitulovať videné a snažiť sa zostaviť si v hlave zmysluplnú kostru príbehu. Plné zhodnotenie aj precítenie toho, čo sme videli, prichádza až dlho po záverečnom výstupe. Ten bol mimochodom v tejto inscenácii mimoriadne pôsobivý: Otvorí sa drapéria a na scéne, nízko nad zemou, visia dva skutočne obrovité zvony (ako ich tam dostali, zostáva záhadou). Herci na nich tlčením vylúdia ohromujúci zvuk, ktorý zjednotí telá divákov v spoločnom chvení. Z vojnových kanónov sa opäť stali zvony, no vydávajú monumentálny varovný tón.

 

Martina Ulmanová

 

Pražský divadelný festival nemeckého jazyka, Česká republika
22. ročník
19.11. - 1.12.2017
www.theater.cz


[1] Pozri

SIEGMUND, Johannes. Die Liftboys fallen aus der Rolle.

www.nachtkritik.de/index.php

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia