Skip to main content

Juhoslovanské divadelné potulky

Vytlačiť

Maribor

Vďaka záverečnej „víkendovke“ festivalu Borštnikovo srečanje v Maribore som čiastočne nazrela do slovinskej divadelnej scény. Festival je prehliadkou domácej tvorby uplynulej divadelnej sezóny a hlavný program má zároveň charakter súťaže. Dopĺňa ho sprievodný program z diel domácej produkcie, línia Mosty (Mostovi/Bridges), ktorá prináša zahraničné inscenácie, a tiež ucelená kolekcia študentských inscenácií. Na výnimočnosti podujatiu pridáva slávnostné odovzdávanie ocenení za pozoruhodné inscenácie a umelecké výkony domácich umelcov, ako aj najprestížnejšieho ocenenia Borštnikov prstan/Borštnik Ring – herecké ocenenie za celoživotné dielo.

Napriek krátkosti návštevy sa dojmy z tejto časti festivalu nápadne podobali charakteristike sezóny 2015/2016 divadelnej kritičky a editorky Petry Vidali. Ako kurátorka festivalového programu v programovom bulletine poznamenáva, že uplynulej sezóne dominovali ženy – interpretky, dramatičky, režisérky. Zároveň píše o možnom sklamaní z tejto sezóny pre hľadačov absolútnych a nediskutabilných „čerešničiek“. Paradoxne aj v takom malom výbere, aký predstavuje trojdňová návšteva, bolo potrebné na tie jadrnejšie divadelné zážitky chvíľu vyčkávať. Jej slová sa potvrdili tiež v druhom bode – tvorivé tímy najzaujímavejších diel viedli ženy. Trojica (pre mňa) najpozoruhodnejších inscenácií bola dielom dvoch režisérok.

Prvou bola návšteva u Troch sestier, na ktorú nás režisérka Maruša Kink pozvala vyslovene podľa niekdajšieho: „k Prozorovovcom domov“. Nešli sme však do honosného domu váženej rodiny, ale naopak do nádherne starobylej, no ošarpanej budovy (podlažie nad kaviarňou), kde spoločnosť združená okolo súrodeneckého kvarteta pripomína skupinu spolunažívajúcich/spolusquatujúcich mladých ľudí. Obraz podobný domácnostiam súčasných seriálových hrdinov. Maruša Kink naštudovala inscenáciu iba so šiestimi študentmi magisterského štúdia UL AGRFT (ľubľanská akadémia umenia – Akademija za gledališče, radio, film in televizijo/Academy of Theatre, Radio, Film and Television), ktorých „javisková“ bezprostrednosť sňala tiaž z dobre známej predlohy. Inscenácia sa ocitla niekde na hranici kategórií diváckej interakcie. Sedelo sa ako na skutočnej návšteve, káva sa núkala postavám, ale aj „hosťom“, v určitej časti predstavenia čakal divákov presun, ale inak ostával divák iba mlčiacim recipientom. Sledoval navzájom sa prelínajúce dialógy a obrazy, ktoré prebiehali paralelne – takmer ako v skutočnosti. Cieľom tvorcov totiž nebolo obsiahnuť predlohu v celej šírke, ale sprostredkovať realitu súčasne interpretovaných Čechovových postáv pátrajúcich po neuchopiteľnom šťastí, kým z nej Nataša všetkých divákov doslovne nevyhnala.

Ďalšie dve miesta patria rozhodne dvojici inscenácií režisérky Mateje Koležnik – naštudovaniu drámy Gerharta Hauptmanna Rose Bernd (Slovensko ljudsko gledališče Celje) a drámy Thomasa Bernharda Pred odchodom na odpočinok (Prešernovo gledališče Kranj). Inscenácia Pred odchodom na odpočinok si z festivalu odniesla ocenenie za réžiu a herecký výkon v postave Very (Vesna Jevnikar). Koležnik je tlmočníčkou sugestívnych výpovedí uzamknutých do kompaktného a dôsledne premysleného celku. Výrazným prvkom oboch inscenácií je práca so svetlom – to je zároveň charakterizačným elementom prostredia. Pofidérne súrodenecké trio vystavuje svetu v ostrej výstražnej bielej (ktorú občas prelomí absolútnym kontrapunktom – tieňom a šerom, ktoré má prikryť incestné poklesky), zúfalo bezvýchodiskový svet Rózy topí v hlbinách indigovo modrej. Nie je to ale jediný dôvod, prečo sa Koležnikovej inscenácie na seba podobajú. V oboch vytvorila režisérka univerzum istým spôsobom uniformných jedincov s neforemnými parochňami a okatými slabosťami. V inscenácii Pred odchodom na odpočinok sledujeme trojicu hendikepovaných postáv, z ktorých iba u jednej ide o hendikep fyzický (naturalisticky perfekcionistická interpretácia Darje Reichman). U ďalších dvoch súrodencov je to hendikep etický, duševný, sociálny. Aj spoločnosť, ktorá obklopuje Rózu Bernd, vníma Koležnik ako svojské panoptikum „kriplov“ neschopných správneho kroku a pomoci. Davové a komorné scény tu strieda takmer filmovým strihom, mizanscény a pohyb po javisku sú presne vypočítané a predsa dostatočne prirodzené, aby jednotlivé premeny neostali ochudobnené o moment prekvapenia. V oboch prípadoch režisérka zároveň uzatvára tieto pochybné spoločnosti do miniatúrnych výrezov neúplných interiérov vysunutých úplne na proscénium (aspoň na javisku Slovinského národného divadla v Maribore). Koležnik stavia hercov takmer na dotyk divákovi v prvom rade, ktorého pohľad je vďaka tomu nekompromisný ako oko kamery.

Na získanie prehľadu o miestnom divadelníctve sú tri dni žalostne málo, na pohyb po relatívne stiesnenom slovinskom meste predĺžený víkend stačí. Zahraničný návštevník festivalu má o niečo chudobnejší program než domáci. Síce sú všetky predstavenia veľkoryso titulkované, na sprievodných podujatiach (diskusie, konferencia) sa ale bez znalosti slovinčiny zaobísť nedá. Je však pochopiteľné, že gro návštevníkov tvorí domáca umelecká obec, pre ktorú je účasť na festivale zážitok porovnateľne intenzívny ako pre nás divadelný maratón Dotyky a spojenia v Martine.

 

Lucia Lejková

Festival Borštnikovo srečanje, Maribor, Slovinsko
51. ročník festivalu
14. - 23. október 2016
www.borstnikovo.si

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia