Skip to main content

Belcantové hodovanie

Vytlačiť

Pesaro

 

Rossiniovský festival v šarmantnom jadranskom letovisku má nezameniteľnú atmosféru. Niet tu stopy po snobizme, dress code je neformálny, komorné Teatro Rossini útulné a vstupenky sa dajú obstarať v cenách znateľne nižších, než býva pri špičkových podujatiach zvykom. Ustálenej festivalovej štruktúre popri viacerých koncertoch a dvoch predpoludniach venovaných prezentácii najlepších frekventantov Accademie Rossiniana (Cesta do Remeša) dominujú tri operné produkcie (každá v štyroch predstaveniach). Počas 37. ročníka (8. – 20. 8.) sa na plagáte stretli nové divadelné podoby Jazernej panej a Turka v Taliansku a obnovená inscenácia opery Ciro in Babilonia.

Belcantová budúcnosť

Od roku 2001 je neoddeliteľnou súčasťou festivalu dramma giocoso Cesta do Remeša (Il viaggio a Reims), ponúkajúca väčší či menší vokálny priestor až sedemnástim interpretom. Do Teatra Rossini sa každoročne vracia v rovnakej javiskovej podobe. Sviežo vtipnú, vzťahovo vypointovanú, výtvarne vkusnú inscenáciu situovanú do kúpeľného letoviska (režijná koncepcia Emilio Sagi, reinscenácia Elisabetta Courir) však zakaždým napĺňajú iní mladí speváci, vybraní spomedzi účastníkov interpretačného kurzu Accademie Rossiniana. Viacerí z nich sú dnes už svetovo vyhľadávanými belcantovými špecialistami (Olga Peretyatko, Marina Rebeka, Marianna Pizzolato, Elena Tsallagova, Maxim Mironov a i.).

Tento rok však Cesta do Remeša nemilo prekvapila kvalitatívnou nevyrovnanosťou interpretov. Kým najlepší z nich (farebne i technicky perspektívny španielsky tenorista Xabier Anduaga s prirodzeným javiskovým prejavom, jeho krajanka Marina Monzó s príťažlivým, sýto sfarbeným sopránom či Ruska Vasilisa Berzhanskaya disponujúca nádherným tmavým mezzosopránom) sa v opernom biznise určite nestratia, popri prevládajúcom priemere boli rozčarovaním slabé výkony talianskeho basistu Gianlucu Lentiniho v komickom parte Dona Profonda a (možno indisponovaného?) tureckého basbarytonistu Ogulcana Yilmaza ako vokálne zlyhávajúceho Lorda Sidneyho. Nuž, ani v Pesare nie je každý deň nedeľa.

Dvojnásobný bozk opery a filmu

Dominujúcim tvorcom 37. ročníka festivalu bol režisér Davide Livermore, podpísaný pod obnovenou inscenáciou Ciro in Babilonia z roku 2012, aj pod novou podobou Turka v Taliansku. Ich bezprostredná blízkosť i živá spomienka na predvlaňajšiu (nevydarenú) Talianku v Alžíri usvedčujú režiséra z autorecyklácie. Livermorovi učaroval film: v Talianke fraškovitým spôsobom karikoval akčné bondovky, v Cirovi sa pokúsil konfrontovať pátos inscenačnej praxe Rossiniho doby s pátosom éry nemého filmu a Turkom nás preniesol do talianskych filmových ateliérov 50. rokov.

Ďalším prvkom, ktorý Livermore rád používa, je princíp divadla v divadle. V Cirovi sa počas predohry na javisku objavila kinosála z 20. rokov minulého storočia. Uvádzačky s typickými účesmi, bielym líčením a srdiečkovými ústami usadili publikum, roztržitý premietač obmotaný filmovým pásom bojoval s neposlušným prístrojom. Na plátne titulok „Rossini Opera Festival presenta“ uviedol staručký nemý film o dobývaní Babylonu. Po chvíli sa filmové plátno zdvihlo a projekcia vykúzlila kulisy kráľovského sídla, neskôr palácové chodby, tmavú väzenskú kobku, púštnu krajinu so sfingami či obetný oltár. Skutočnosť, že stále sledujeme film, pripomínali technické defekty typické pre kinematografiu daného obdobia (pukliny, čiarky, pretrhnutý pás), konzekventná čiernobiela farebnosť i charakteristické dejové komentáre. Antiiluzívny odstup garantovalo zapájanie divákov z predohry do deja.

Sporným momentom Livermorovej koncepcie bolo posúvanie žánru ku groteske. Ciro je totiž prvým pokusom vtedy len dvadsaťročného Rossiniho o vážnu operu, v ktorej sa inšpiroval starozákonným príbehom o obliehaní Babylonu perzským kráľom Cirom. Neadekvátne pôsobilo nielen fraškovité prepájanie civilného a filmového diania, ale predovšetkým ilustrovanie mimoriadne náročných árií filmovými dokrútkami s detailmi pateticky sa tváriacich hrdinov. Nesúlad medzi obrazom a zvukom bol chvíľami priam iritujúci.

Veľká škoda, lebo vokálne obsadenie Cira patrilo k tomu najlepšiemu, čo tohtoročné Pesaro ponúklo. Operná matadorka, fenomenálna kontraaltistka Ewa Podleś v titulnej postave dokladovala, že technicky perfektne postavené a interpretačnou erudíciou posvätené hlasy sú takmer imúnne voči starnutiu. Skvelú Jessiku Prattovú z pôvodného obsadenia nahradila v postave Cirovej milovanej manželky Amiry Juhoafričanka Pretty Yende. Mladučká kráska, ktorej hviezda prudko stúpa, disponuje príťažlivým, vláčnym lyrickým sopránom, aj keď koloratúrna poloha nie je jej vyslovenou doménou. Zážitkom bol šťavnatý výkon talianskeho tenoristu Antonina Siragusu v postave Cirovho protivníka Baldassareho, úspešný festivalový debut absolvoval mladý taliansky dirigent Jader Bignamini.

Turek v Taliansku (Il turco in Italia) v mnohom pripomínal Cira. Tu však – vzhľadom na komický žáner – pôsobili Livermorove nápady menej rušivo, hoci ani tentoraz sa nevzdal zlozvyku nevkusne ilustrovať árie. Titulným hrdinom jednej z Rossiniho najpopulárnejších opier je turecký paša Selim, ktorý prichádza do Neapola spoznať taliansky životný štýl. Tu ho očarí Donna Fiorilla, krásna manželka starnúceho Dona Geronia a milenka Dona Narcisa. Selim nevie, že v Neapole žije aj jeho bývalá favoritka Zaida, ktorú kedysi zo žiarlivosti odsúdil na smrť. Látka ako stvorená pre operu buffa, plnú vášní, žiarlivosti, malých podfukov a sladkých zmierení. To si myslí aj „antiiluzívna“ postava opery, básnik Prosdocimo: v snahe vytvoriť divácky atraktívne libreto komickej opery spriada drobné intrigy, posúvajúc postavy ako figúrky na šachovnici. U Livermora sa z básnika stal filmový scenárista a režisér felliniovského razenia, pohybujúci sa v bizarnej suite filmových hviezdičiek a oddaných asistentiek. Kinematografické odkazy sa odohrávali aj v priamej rovine, prostredníctvom filmových dokrútok a fotografických projekcií, 50. roky sa zase zhmotnili v príťažlivých kostýmoch (Gianluca Falaschi).

Na papieri hviezdne vyzerajúce obsadenie uspokojilo, no nenadchlo. Oľga Peratyatko (Fiorilla) pôsobila na mnou navštívenom predstavení lepšie než na premiére odspievanej v indispozícii, doznievajúcu chorobu ešte prezrádzal menší lesk koloratúr. Krásna Ruska je skvelou rossiniovskou interpretkou, ovládajúcou štýlové finesy, jej hlas je zmyselný a hodvábne hebký. Mozartovský špecialista Erwin Schrott s krásnym mužným barytónom pôsobil v titulnej postave vokálne pomerne ťažkopádne. Naopak, Nicola Alaimo (Genario) aj s o čosi menej farebným materiálom prezentoval zmysel pre štýl a cit pre profiláciu tragikomickej postavy podvádzaného manžela. Málo filigránske hudobné naštudovanie mladej dirigentky Speranze Scappucciovej nedosiahlo obvyklú pesarskú úroveň.

Zlatý klinec

La donna del lago, inšpirovaná poémou Waltera Scotta, zažíva na súčasných európskych javiskách renesanciu. Hudobne geniálne dielo rozpráva príbeh Eleny, dcéry lorda Douglasa, ktorého kedysi škótsky kráľ Giacomo vyhnal zo svojho hradu a teraz žijú na brehu Lochneského jazera. Elenin otec sa v odboji voči kráľovi spojil s vojvodom Rodrigom a za pomoc v povstaní mu prisľúbil Elenu. Tú však viaže nežný vzťah s druhom z detstva, Malcolmom. Navyše, jej panenský pokoj narušil tajomný cudzinec, ktorého stretla v lese. Netuší, že je to kráľ Giacomo (v inkognite sa predstavuje ako Uberto). V závere opery kráľova láska k dievčine vyústi do veľkorysého sebaobetavého gesta, keď prepustí z väzenia Eleninho otca a požehná jej vzťahu s Malcolmom.

Súčasní režiséri s obľubou kladú romantických hrdinov Jazernej panej na psychoanalytickú pohovku. Christopher Loy v Theater an der Wien (2012) urobil z Malcolma imaginárneho priateľa Eleny – jeho existencia stráca opodstatnenosť po tom, čo sa dievčina zamiluje do Uberta. Pesarská inscenácia Damiana Michieletta je rekonštrukciou príbehu z pohľadu starých, zatrpknutých manželov Eleny a Malcolma. Ona sa celý život zožierala pocitom, že sa rozhodla pre nesprávneho muža, on sa umáral žiarlivosťou voči dávnemu sokovi. Ako neviditeľní dvojníci vstupujú do spustnutého, vodnou trávou prerasteného domu a znovu prežívajú dávnu story, snažiac sa manipulovať svoje mladé ja k správnym rozhodnutiam. No hoci bola Michielettova koncepcia divadelne najinšpiratívnejším momentom tohtoročného festivalu, aj ona trpela na prepálenú ilustratívnosť niektorých mizanscén.

Po hudobnej stránke však Jazerná pani nemala slabé miesto. Sledovať dirigenta Micheleho Mariottiho, ako s úžasným pokojom a prehľadom kormidluje bolonský operný orchester úskaliami Rossiniho partitúry a celú operu odspieva spoločne so spevákmi, bolo zážitkom samo o sebe. A na to, čo sa na nás lialo z orchestrálnej jamy Adriatic Arény, mi prichádza na um len jediné slovo: zázrak. Pôžitkom boli i výkony špičkových rossiniovských interpretov: vláčnym mladodramatickým sopránom disponujúcej Salome Jiciaovej (Elena), technicky pružnej Varduhi Abrahamyanovej (Malcolme), vlastníka vzácneho kovového barytenoru Michaela Spyresa (Rodrigo), nádherným kovovým basom vládnuceho Marca Mimicu (Douglas) a najmä tenoristu Juana Diega Flóreza (Uberto) – fenomenálneho zjavu rossiniovskej interpretácie, ktorý neprestáva fascinovať žiarivým, pružným, nebeské výšky dosahujúcim tenorom, bezkonkurenčnou štýlovosťou a podmanivým javiskovým prejavom.  

Práve slávnostný galakoncert tohto umelca, ktorý svoju žiarivú kariéru odštartoval pred dvadsiatimi rokmi na pesarskom festivale, dal žiarivú bodku za jeho 37. ročníkom. 

 

Michaela Mojžišová

 

Rossini Opera festival, Pesaro, Taliansko
37. ročník festivalu
8. – 20. august 2016
http://www.rossinioperafestival.it/?IDC=1

 

Článok vznikol pre časopis Hudobný život a bol uverejnený v čísle 9/2016. Stiahnuť v PDF

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia