Rodisko Gioachina Rossiniho, prímorské deväťdesiatpäťtisícové Pesaro, po tridsiaty ôsmy raz zoširoka otvorilo brány kompozičnému odkazu slávneho majstra belcanta. Rossini Opera Festival sa uskutočnil v dňoch 10. – 22. augusta, ako zvyčajne, pod patronátom prezidenta republiky. Podporovaný je štátom, regiónom, mestom, bankami, mnohými inštitúciami a individuálnymi sponzormi. Mimochodom, v kapitole Amici del Rossini Opera Festival 2017, čo je – popri priznaniu sa k priateľstvu - tiež istá forma sponzorstva, už figurujú mená troch Slovákov! V tomto roku bolo podujatie dedikované Albertovi Zeddovi, v marci zosnulej dlhoročnej „tváre“ rossiniovských slávností, dirigentovi, muzikológovi, vracajúcemu so spolupracovníkmi skladateľovým zabudnutým operám v kritických edíciách nový život. Z najprominentnejších rossiniovských expertov nás v júni opustil aj americký muzikológ Philip Gossett.

Vďaka záverečnej „víkendovke“ festivalu Borštnikovo srečanje v Maribore som čiastočne nazrela do slovinskej divadelnej scény. Festival je prehliadkou domácej tvorby uplynulej divadelnej sezóny a hlavný program má zároveň charakter súťaže. Dopĺňa ho sprievodný program z diel domácej produkcie, línia Mosty (Mostovi/Bridges), ktorá prináša zahraničné inscenácie, a tiež ucelená kolekcia študentských inscenácií. Na výnimočnosti podujatiu pridáva slávnostné odovzdávanie ocenení za pozoruhodné inscenácie a umelecké výkony domácich umelcov, ako aj najprestížnejšieho ocenenia Borštnikov prstan/Borštnik Ring – herecké ocenenie za celoživotné dielo.

Semináre pre mladých kritikov organizované Medzinárodnou asociáciou divadelných kritikov – AICT/IATC sú také rozmanité, aké rôznorodé sú jednotlivé krajiny a mestá, v ktorých sa konajú, či festivaly, ktorých sú súčasťou. Odzrkadľuje sa v nich ale najmä to, akí účastníci sa na nich stretnú a akí podnetní dokážu byť jednotliví lektori.

Víkendový program Medzinárodného festivalu Divadlo Plzeň 2016* sa už podobne ako predchádzajúce festivalové dni niesol skôr v pokojnej atmosfére. Divákov opäť nakŕmil kvantitou aj kvalitou a ponúkol (iste reprezentatívnu) vzorku úrody českého divadelníctva. Nedošlo však na žiadnu senzáciu, za ktorou sme si už do Plzne zvykli cestovať.

Do Plzne sa oplatí zájsť kvôli pivovaru, kvôli ZOO, aj kvôli divadlu. Festival Divadlo je v tomto smere určite najväčším lákadlom. Septembrový termín je navyše ideálny, po letnom absťáku sa tu dá zažiť za pár dní pomerne veľa českých inscenácií, festival sa dá vnímať ako akýsi český showcase. Napriek tomu nikdy nezabúda ani na príťažlivých hostí zo zahraničia – Slovenska, Maďarska, Poľska či Ruska.

Rossiniovský festival v šarmantnom jadranskom letovisku má nezameniteľnú atmosféru. Niet tu stopy po snobizme, dress code je neformálny, komorné Teatro Rossini útulné a vstupenky sa dajú obstarať v cenách znateľne nižších, než býva pri špičkových podujatiach zvykom. Ustálenej festivalovej štruktúre popri viacerých koncertoch a dvoch predpoludniach venovaných prezentácii najlepších frekventantov Accademie Rossiniana (Cesta do Remeša) dominujú tri operné produkcie (každá v štyroch predstaveniach). Počas 37. ročníka (8. – 20. 8.) sa na plagáte stretli nové divadelné podoby Jazernej panej a Turka v Taliansku a obnovená inscenácia opery Ciro in Babilonia.

Po tridsiaty siedmy raz sa rodisko Gioachina Rossiniho, sympatické 95-tisícové Pesaro, oblieklo do slávnostných šiat. Teda skôr symbolicky, lebo dress code na Rossini Opera Festivale je vskutku liberálne otvorený. Počas dvoch augustových týždňov sa z centra prímorskej turistiky stáva navyše Mekka fanúšikov belcanta a špeciálne vyhľadávačov raritných opusov veľkého talianskeho skladateľa. Nová štatistika o návštevnosti aktuálneho ročníka sa objaví po jeho skončení, no vzhľadom na rastúci záujem o túto opernú destináciu, pravdepodobne prevýši čísla z lanského leta. A tie hovorili o šestnástich tisíckach divákov z tridsiatich štyroch štátov sveta. Vlani tvorili cudzinci 64% publika a recenzenti pricestovali z 26 krajín.

Bienále bábkového a alternatívneho divadla Skupova Plzeň očarí svojou veľkorysosťou, početnosťou zahraničných pozorovateľov, kultivovanými priestormi domáceho Divadla Alfa, ale aj industriálnymi objektmi prerobenými na kultúrne centrá, v ktorých sa odohráva časť festivalového programu. K plusom podujatia tento rok patril aj jeho otvárací ceremoniál. Na obdobných prehliadkach sú formálne príhovory nezorientovaných predstaviteľov samospráv vyčerpávajúce pre obe strany. Plzenské vítanie viedol riaditeľ festivalu a Divadla Alfa Jakub Hora. Odetý bol do klaunského oblečenia – rovnakého ako na obrázku, ktorý sa stal hlavným motívom vizuálu tohto ročníka.

V slovenskom kontexte možno pražský festival Malá inventura prirovnať k žilinskému Kiosku, ktorý už od svojich začiatkov zastrešuje nemainstreamovú divadelnú produkciu. Obe podujatia sa na seba ponášajú aj problémom, na ktorý narážajú vo vlastnom podnázve - festival nového divadla. Čo presne je ono „nové“? Nekonvenčné, nevídané a inšpiratívne?

Čo začalo ako prostý cestovateľský zámer, sa súhrou náhod a neplánovanou zhodou dátumov zmenilo na cestu spojenú s účasťou na najväčšom iránskom divadelnom podujatí – medzinárodnom festivale Fadjr. Pred odletom do Teheránu sa mi v mysli vynorila spomienka na jediné iránske divadlo, ktoré som dovtedy zažila. Bolo to na medzinárodnom študentskom festivale Istropolitana Projekt a hoci predstavenie. Posledná večera vtedy získalo cenu diváka, mne najviac v pamäti utkveli pokyny organizátorov, podľa ktorých bolo na verejnosti potrebné udržať dostatočný odstup medzi iránskou a izraelskou skupinou študentov a tiež medzi mladými slovenskými divadelníčkami a iránskymi mladíkmi. Absurditu týchto nariadení po skončení programu odhaľovali spoločné večery v priestoroch bratislavskej Cvernovky.