Pražský divadelný festival nemeckého jazyka je príkladom, ako môže niečo také odťažité, nemúzické a suchopárne, ako je medzinárodná politika, celkom konkrétne, dlhodobo a blahodarne pôsobiť na život umeniamilovného jednotlivca.

Argentína nemiluje vášnivo len svoju niekdajšiu prvú dámu Evu Perón či svoju bývalú prezidentku, „kráľovnú“ Cristinu, ale aj divadlo. To zistíte veľmi rýchlo zo spontánnych reakcií publika, z profesionálneho majstrovstva mnohých účinkujúcich, ale aj z intenzívnych debát divadelníkov. Pri prechádzkach po Buenos Aires je problém nenatrafiť na žiadny divadelný pútač. A môžete si skutočne vybrať – od honosného Teatra Colon postaveného v eklektickom štýle na začiatku storočia na jednej z hlavných dopravných tepien mesta, až po jednoduché alternatívne scény v menej honosných častiach. Stručne povedané – humor novej vlny argentínskeho filmu, ktorý oceňujú už filmoví diváci po celom svete (vrátane Slovenska, kde v klubovej distribúcii absolútne zarezonovala argentínsko-španielska koprodukčná snímka Divoké historky) má svoje hlboké divadelné korene.

Plzenský festival Divadlo je pre mňa už sedem rokov symbolom kvalitného životobudiča súčasného európskeho divadla hneď v prológu novej sezóny. Veľké svetové mená, profiloví reprezentanti českého divadelného života, a to všetko za necelých päť dní. No klamal by som, keby som tvrdil, že z každoročne nabitého programu každú inscenáciu považujem za sukces mesiaca či nebodaj roka. Ako človeka, ktorý už roky vášnivo číta a uprednostňuje klasiku pred dielami súčasného umenia, ma tentoraz pri príchode na západ Čiech najviac zaujímali práve reinterpretácie klasickej drámy.

Septembrové divadelné slávnosti – taký by mohol byť podtitul festivalu, na ktorý, ak to okolnosti dovoľujú, cestujem každý rok do Plzne. Zároveň by sa festival mohol označiť za prehliadku najlepšieho divadla krajín Vyšehradskej štvorky. Okrem českých inscenácií sa o najväčšie zážitky aj tento rok postarali maďarské, rumunské a poľské divadlá. Témou, ktorá prepojila tieto inscenácie, je šialenstvo ako výraz (dnešného) sveta verzus šialenstvo v nás.

Rodisko Gioachina Rossiniho, prímorské deväťdesiatpäťtisícové Pesaro, po tridsiaty ôsmy raz zoširoka otvorilo brány kompozičnému odkazu slávneho majstra belcanta. Rossini Opera Festival sa uskutočnil v dňoch 10. – 22. augusta, ako zvyčajne, pod patronátom prezidenta republiky. Podporovaný je štátom, regiónom, mestom, bankami, mnohými inštitúciami a individuálnymi sponzormi. Mimochodom, v kapitole Amici del Rossini Opera Festival 2017, čo je – popri priznaniu sa k priateľstvu - tiež istá forma sponzorstva, už figurujú mená troch Slovákov! V tomto roku bolo podujatie dedikované Albertovi Zeddovi, v marci zosnulej dlhoročnej „tváre“ rossiniovských slávností, dirigentovi, muzikológovi, vracajúcemu so spolupracovníkmi skladateľovým zabudnutým operám v kritických edíciách nový život. Z najprominentnejších rossiniovských expertov nás v júni opustil aj americký muzikológ Philip Gossett.

Vďaka záverečnej „víkendovke“ festivalu Borštnikovo srečanje v Maribore som čiastočne nazrela do slovinskej divadelnej scény. Festival je prehliadkou domácej tvorby uplynulej divadelnej sezóny a hlavný program má zároveň charakter súťaže. Dopĺňa ho sprievodný program z diel domácej produkcie, línia Mosty (Mostovi/Bridges), ktorá prináša zahraničné inscenácie, a tiež ucelená kolekcia študentských inscenácií. Na výnimočnosti podujatiu pridáva slávnostné odovzdávanie ocenení za pozoruhodné inscenácie a umelecké výkony domácich umelcov, ako aj najprestížnejšieho ocenenia Borštnikov prstan/Borštnik Ring – herecké ocenenie za celoživotné dielo.

Semináre pre mladých kritikov organizované Medzinárodnou asociáciou divadelných kritikov – AICT/IATC sú také rozmanité, aké rôznorodé sú jednotlivé krajiny a mestá, v ktorých sa konajú, či festivaly, ktorých sú súčasťou. Odzrkadľuje sa v nich ale najmä to, akí účastníci sa na nich stretnú a akí podnetní dokážu byť jednotliví lektori.

Víkendový program Medzinárodného festivalu Divadlo Plzeň 2016* sa už podobne ako predchádzajúce festivalové dni niesol skôr v pokojnej atmosfére. Divákov opäť nakŕmil kvantitou aj kvalitou a ponúkol (iste reprezentatívnu) vzorku úrody českého divadelníctva. Nedošlo však na žiadnu senzáciu, za ktorou sme si už do Plzne zvykli cestovať.

Do Plzne sa oplatí zájsť kvôli pivovaru, kvôli ZOO, aj kvôli divadlu. Festival Divadlo je v tomto smere určite najväčším lákadlom. Septembrový termín je navyše ideálny, po letnom absťáku sa tu dá zažiť za pár dní pomerne veľa českých inscenácií, festival sa dá vnímať ako akýsi český showcase. Napriek tomu nikdy nezabúda ani na príťažlivých hostí zo zahraničia – Slovenska, Maďarska, Poľska či Ruska.

Rossiniovský festival v šarmantnom jadranskom letovisku má nezameniteľnú atmosféru. Niet tu stopy po snobizme, dress code je neformálny, komorné Teatro Rossini útulné a vstupenky sa dajú obstarať v cenách znateľne nižších, než býva pri špičkových podujatiach zvykom. Ustálenej festivalovej štruktúre popri viacerých koncertoch a dvoch predpoludniach venovaných prezentácii najlepších frekventantov Accademie Rossiniana (Cesta do Remeša) dominujú tri operné produkcie (každá v štyroch predstaveniach). Počas 37. ročníka (8. – 20. 8.) sa na plagáte stretli nové divadelné podoby Jazernej panej a Turka v Taliansku a obnovená inscenácia opery Ciro in Babilonia.