Skip to main content

XVII. Európska cena za divadlo 2018

Vytlačiť

XVII. Európska cena za divadlo 2018

 

            Európska cena za divadlo (Premio Europa per il Teatro), vyhlásená za hlavnú iniciatívu Európskeho roku kultúrneho dedičstva 2018 a v rámci nej sa konajúca Európska cena za divadelné reality, sa po siedmich rokoch vrátili do Petrohradu, kde sa konali od 13. do 17. novembra. Tak ako v predchádzajúcich ročníkoch, aj tentokrát sa porota rozhodla udeliť prestížne divadelné ocenenia výrazným osobnostiam a súborom európskeho divadla jednak za originalitu ich poetiky, ale predovšetkým za prínos divadelnej tvorby súčasnej spoločnosti.

           

            Ceny sú udeľované jednotlivcom alebo divadelným inštitúciám (divadlám, divadelným súborom), ktoré svojím pôsobením prispievajú k realizácii kultúrnych podujatí podporujúcich porozumenie a výmenu poznania medzi národmi. Štrnásťčlenná medzinárodná porota Európskej ceny za divadlo (ETP) na čele s predsedom, francúzskym teatrológom a divadelným kritikom Gerogesom Banuom ocenila umelcov osobitých štýlov, ktorých ideové princípy tvorby napriek vonkajšej rozdielnosti spojili kľúčové aspekty dôležité pre súčasnú európsku spoločnosť, a to „integrácia, sloboda, demokracia, dialóg“ (Antonio Tajani[1]). Divadlo tak potvrdilo svoju dnes čoraz silnejúcu rolu v živote človeka, ktorého tvorcovia zobrazili nielen ako zástupcu súčasnosti, ale aj nositeľa odkazu minulosti a tvorcu budúcnosti. Porota vyzdvihla u ocenených umelcoch ich vernosť tradíciám, udržiavanie kultúrneho dedičstva a zároveň spájanie týchto hodnôt s novátorskými inscenačnými formami.

            Laureátom ETP 2018 sa stal ruský režisér, herec a pedagóg, umelecký riaditeľ Alexandrinského divadla Valerij Fokin, ktorý už dlhodobo rázne spája „v jediný celok staré a nové, filozofiu a psychológiu, predstavivosť a interpretačnú techniku.“[2] Súčasťou programu sa stali jeho tri inscenácie – Švejk. Vozvraščenie (Švejk. Návrat) podľa románu Jaroslava Haška, Segodňa.2016-... (Dnes.2016-...) podľa prózy Kirilla Fokina Ogoň (Oheň) a po slávnostnej ceremónii odovzdávania cien v Alexandrinskom divadle ukončila sedemnásty ročník ETP režijná rekonštrukcia hry Maškaráda Michaila Lermontova, ktorú v tomto divadle uviedol Vsevolod Mejerchoľd v roku 1917, pod názvom Maskarad. Vospomonianija buduščego (Maškaráda. Spomienky budúcnosti).

            Špeciálnu cenu ETP 2018 získala španielska herečka Nuria Espertová, ktorá je na európskej scéne známa aj ako politická aktivistka. Svojím širokým repertoárom dokázala, že je herečkou veľkých klasických diel, ako aj diel súčasných dramatikov, pričom sa nebojí účinkovať ani v nekomerčných autorských filmoch. Sama je navyše režisérkou umeleckých filmov, ako aj činoherných a operných inscenácií. Vďaka jej hereckej tvárnosti a zápalu ju Peter Brook porovnal s „vodou v pohári, ktorá sa dokáže zmeniť na ľad a zároveň vrieť.“[3]

            Európskou cenou za divadelné reality, udeľovanej v rámci ETP už po pätnásty krát, boli tento rok ocenení predovšetkým jednotlivci, v centre tvorby ktorých rezonujú ľudské hodnoty, týkajúce sa nielen spoločenských, ale napríklad aj environmentálnych problémov. Príkladom je ocenený poľský režisér Jan Klata (kandidát od roku 2008). Jeho poňatie divadla, ktoré „sa podobá oknu, cez ktoré vidno súčasnú Európu a jej nedávne otrasy a cez ktoré ukazuje Poľsko v období prechodu z komunizmu ku konzumnej spoločnosti“. Cez svoje povestné „spektakulárne vizuálne inštalácie“[4] sprevádzané tancom, spevom a hudbou prehovoril o ekologických a z nich vyplývajúcich morálnych problémoch súčasného Poľska inscenáciou Wróg ludu (Nepriateľ ľudu) Henrika Ibsena. Doposiaľ sa ňou predstavil na množstve zahraničných festivalov, vrátane Číny a mali sme ju možnosť vidieť v roku 2017 aj u nás v Bratislave na Eurokontexte. Do prúdu environmentálne zmýšľajúcich javiskových diel sa zaradil aj tento rok jediný ocenený súbor, švédsky Cirkus Cirkör (kandidát od roku 2008), ktorý pod vedením Tilde Björforsovej od roku 1995 prináša inscenácie spájajúce cirkus a divadlo, s jasným „intenzívnym spoločenským a vzdelávacím poslaním.“[5] Do Petrohradu pricestoval s fragmentmi titulu Limits event (Hranice) pod názvom Limits event/Extracts (Hranice/Úryvky). Odvážnymi akrobatickými číslami odohrávajúcimi sa pred projekciou zameranou na krásu vody a škaredosť hôr textilného tovaru a odpadu namiesto lesov a prírody, publiku umožnil na vlastnej koži pocítiť podstatu udržiavania balansu, ktorého tajomstvo spočíva v permanentnom pohybe – ktorý, ak by sme sa pokúsili zastaviť, padneme. Ak v ňom ale budeme pokračovať a zbavíme sa strachu z pádu, prekonáme svoje hranice.  

            Geografické, časové, telesné i duševné hranice prekonával vo svojej inscenácii Puz/zle na ruskom javisku aj belgický choreograf a tanečník, zakladateľ tanečného divadla Sidi Larbi Cherkaoui (kandidát od roku 2007) ocenený najmä za multikultúrnosť svojich choreografií, ktorými zobrazuje „jazykom tanca západ a východ, svet súčasného umenia, japonskú mangu a japonské bojové umenia, zvláštne svety naplnené podivuhodným svetlom, kde možno nájsť harmóniu cez pieseň ale i prekrásne znepokojujúce videnia genézy budúcnosti a mnoho iného.“[6] V sprievode živej hudby v podaní korzickej polyfonickej skupiny A Filetta v inscenácii skúmal cez pohyb a pieseň korene jednotlivých častí skladajúcich súčasný obraz celku ľudskej bytosti, nepopierateľne siahajúcich až do minulosti.

            Do témy minulosti sa svojou interaktívnou inscenáciou By Heart (Naspamäť) ponoril aj portugalský režisér, dramatik a herec, umelecký riaditeľovi Teatro Nacional D. Maria II Tiago Rodrigues (Portugalsko, kandidát od roku 2017), momentálne pokladaný za jeden z najdynamickejších divadelných zjavov portugalskej, ako aj európskej divadelnej scény. Počas predstavenia, v ktorom sám účinkuje, naučil pomedzi spomínanie na slepnúcu starú mamu svojho hrdinu desiatich divákov spamäti v ruštine sonet číslo 30 Williama Shakespeara. Ten, ako je známe, pojednáva o znovu prežívaných bolestiach minulosti, ktoré vylieči len osoba blízka nášmu srdcu v prítomnosti. V role tejto blízkej bytosti, kvôli ktorej sa oplatilo vytrpieť traumy minulosti, sa ale po vzhliadnutí niektorých inscenácií ukázalo samo divadlo. O láske k doskám, ktoré znamenajú a zobrazujú svet sa Tiago Rodriguez venoval cez tému miznúcej dôležitosti šepkárky v ďalšej privezenej inscenácii Sopro.

            Za svoje „potrebné divadlo“[7], venujúce sa politickým a sociálnym témam bol ocenený aj švajčiarsky žurnalista, esejista, pedagóg a umelecký riaditeľ mestského divadle v Gente Milo Rau (Švajčiarsko, kandidát od roku 2017). Nakoľko však nemohol pricestovať kvôli neudeleniu víz (čo vyznieva paradoxne s akcentovaním témy slobody počas celej ETP 2018), bol v rámci programu vysielaný jeho film The Congo Tribunal. Spomedzi režisérov bol aj Francúz Julien Gosselin (kandidát od roku 2017) ocenený predovšetkým za to, že so svojím súborom  Si vous pouviez lécher mon coeur prináša na scénu „dych vyrážajúce a neprikrášlené aspekty dnešnej spoločnosti.“[8] Žiaľ, program prehliadky neponúkol ani žiadnu jeho inscenáciu.

            Okrem možnosti vzhliadnuť reprezentatívne inscenácie ponúkol XVII. ročník ETP už tradične aj ďalší bohatý program. Každý deň sa v petrohradskom Dome akťora im. K. S. Stanoslavskogo konali stretnutia a diskusie s víťazmi, ako aj semináre venované ich tvorbe za účasti umelcov, divadelných expertov, teoretikov, kritikov a ďalších odborníkov z rôznych divadelných oblastí. Do repertoáru ETP 2018 boli v rámci sekcie Returns (Návraty) zaradené inscenácie v minulosti ocenených ruských režisérov cenami ETP – Groza (Búrka) Alexandra Ostrovského, Alisa (Alica) autorov Andreja Mogučiho, Sergeja Nosova a Svetlany Sčaginovej  a tohtoročná veľkovýpravná inscenácia Gubernator (Guvernér) Leonida Andrejeva v réžii Andreja Mogučiho, víťaza XII. Európskej ceny za divadelné reality (2015) a inscenácia Hamlet Williama Shakespeara v réžii Leva Dodina, laureáta VIII. Európskej ceny za divadlo (2001). Hosťom festivalu bolo talianske Piccolo Teatro di Milano s inscenáciou Elvira (Elvira Jouevet 40) – divadlom v divadle, koncentrovaným na mikroskopickú pitvu pocitov done Elvíry z Dona Juana Jeana Baptista Poguelina Molièra v ťažiskovom monológu jej postavy v réžii hlavného predstaviteľa, talianskeho herca Toniho Servillu, známeho napríklad z filmov Gomora, BožskýVeľká nádhera, za ktoré získal Európske filmové ceny.

            V rámci ETP 2018 sa konal aj XXIX. Svetový kongres IACT so sympóziom na tému korešpondujúcu s témami diel ocenených tvorcov ETP 2018: Performing Arts: Freedom and/(in)tolerance (Performatívne umenia: Sloboda a/(in)tolerancia). Na základe divadelných i osobných skúseností otvorilo nesmierne širokú platformu na vyjadrenie názorov nielen pre zúčastnených referentov, ale dúfajme, že aj pre ďalšie inscenácie tohtoročných víťazov.

 

 

 

Zuzana Spodniaková

 


[1] XVII Europe Theatre Prize. [bulletin]. 2018. s. 18 –19.

[2] Tamže, s. 50-51.

[3] Tamže, s. 54-55.

[4] Tamže, s. 63.

[5] Tamže, s. 61.

[6] Tamže, s. 60.

[7] Tamže, s. 64.

[8] Tamže, s. 62.

XVII. Európska cena za divadlo 2018