Recyklácia v performatívnych umeniach: od kreativity ku komercializácii

Slovenské centrum AICT v spolupráci s Divadelným ústavom zorganizovali na jeseň 2021 medzinárodnú konferenciu pod názvom Recyklácia v performatívnych umeniach: od kreativity ku komercializácii. Podujatie sa konalo v dvoch častiach. Kým prvá čas prebehla dňa 15. októbra hybridne v slovenčine a češtine v priestoroch Štúdia počas festivalu Nová dráma, pokračovanie konferencie bolo realizované len online v angličtine o mesiac neskôr – 20. novembra ako programová súčasť európskeho podujatia Noc divadiel. Prvú, živú časť konferencie moderovala Zuzana Uličianska – vtedajšia predsedníčka Slovenského centra AICT. Moderovania druhej časti konferencie vo virtuálnom priestore sa ujal Ivan Medenica z Fakulty dramatických umení v Belehrade a umelecký riaditeľ divadelného festivalu Bitef.

Konferencia otvorila tému recyklácie v umení z viacerých perspektív. Príspevky prednášajúcich ukázali, že proces premeny odpadu na opätovne použiteľný materiál sa dá v metaforickej rovine aplikovať na scénické umenie v mnohých kontextoch a na recykláciu je možné nazerať aj ako na nevyhnutnú estetickú kvalitu divadla a performatívnych umení všeobecne.

Hoci divadelné predstavenie predpokladá opakovanie rovnakého výkonu aj niekoľko večerov po sebe, tento recyklovaný kultúrny produkt je paradoxne neustále ozvláštňovaný iskrou „nového“. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že divadlo sa samo neustále regeneruje.

Z pohľadu histórie dochádza k prirodzenej recyklácii založenej na vývoji žánrov a štýlov. Klasické grécke tragédie recyklovali mýty o ich kultúre. Rimania neskôr recyklovali grécke tragédie a komédie. Túto trajektóriu nasledovali aj diela talianskej renesancie a francúzskeho klasicizmu. Dokonca aj William Shakespeare bol majstrom recyklácie rôznych materiálov: histórie Anglicka, stredovekých legiend, gréckych mýtov a podobne. Keď sa od konca 19. storočia začala pozornosť sústreďovať na režiséra, každá nová interpretácia klasického diela v sebe obsahovala aj recykláciu naratívov. V kontexte našej konferencie sa snažíme vyzdvihnúť súčasné postupy týkajúce sa konceptu „recyklácie“ v divadle a divadelnom umení.

Konferencia skúmala tri hlavné paradigmy

1. Umelecký prístup:

Súčasné divadlo zdedilo mnoho po postmodernom divadle 70. a 80. rokov 20. storočia. Postdramatické divadlo je tiež ovplyvňované postmoderným divadlom, využíva metódy koláže, montáže, intertextuálnych spojení, interkultúrnych správ a popkultúrnych citácií (napríklad súčasná nemecká réžia). Dokonca aj v dramatickej tvorbe sme svedkami praktiky „prepisovania“ starých príbehov, ktoré sa premietajú do nových sociálnych kontextov, komentujú tradičné príbehy a využívajú známe archetypy. Žije divadlo dnes vo „večnom postmodernom čase“? Je myšlienka novosti navždy stratená? Aké sú umelecké hodnoty tohto druhu recyklácie a akým výzvam či obmedzeniam musí čeliť?

2. Kultúrny priemysel:

Recyklácia môže súvisieť aj s komercializáciou. Divadelní tvorcovia vo výraznej miere využívajú divadelné a nedivadelné materiály, ako napríklad adaptácie slávnych románov s ľahko rozpoznateľnými hrdinami, prepisy populárnych filmov, historické udalosti, životopisy známych osobností na komerčné účely. Dokáže súčasné divadlo odolávať pokušeniu nekonečne recyklovaných známych prvkov? Malo by? Festivalová kultúra a trh pre medzinárodné koprodukcie hľadajú „veľké mená“, ktoré vytvárajú určité typy inscenácií, a následne ich prezentujú po celom svete. Aké tlaky a nevýhody sa objavujú v takýchto scenároch? Ako festivaly úmyselne alebo neúmyselne diktujú charakter diel, ktoré vznikajú v divadlách?
Peniaze sú potrebné a môžu byť užitočné, no aké budú dôsledky, ak bude scénické umenie poháňané výlučne požiadavkami kapitálu a trhu?

3. Ekologické divadlo:

V neposlednom rade ide o recykláciu v jej najvšeobecnejšom kontexte. Naša planéta sa otepľuje. Môže divadelné umenie prispieť k zníženiu uhlíkovej stopy? Aké experimenty sú možné v produkciách, ktoré sú environmentálne uvedomelé a zbavené zbytočností? Aké verzie „chudobného divadla“ existujú? Môžu tieto divadlá rovnako zarezonovať, v zmysle hesla menej je niekedy viac?

Podujatie sa konalo pod záštitou Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC a bolo podporené finančným príspevkom z Fondu LITA.

Autor fotografií Jakub Čajko

Plagát