Kritická platforma o divadelnej sezóne 2016/2017

 

Sezóna v divadlách sa skončila. Aká bola?

 

Aj túto otázku si kládli účastníci Kritickej platformy o divadelnej sezóne 2016/2017 počas 13. ročníka festivalu Dotyky a spojenia v Martine. Festival diskusiu pripravil v spolupráci so Slovenským centrom AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) a Asociáciou súčasného divadla, ktorá organizuje anketu DOSKY (Divadelné ocenenie sezóny). Spoločne sa pokúsili pomenovať vrcholy i pády práve sa končiacej divadelnej sezóny na Slovensku.

Zuzana Uličianska: Podľa aktuálnych štatistických údajov vieme exaktne povedať, že sféra divadla kvantitatívne  rastie. Od roku 2006 sa napríklad počet divadiel zdvojnásobil – zo 44 na 82. Jednoznačný nárast zaznamenávame najmä v oblasti nezávislých divadiel. Čo sa týka počtu divákov, rok 2016 (s počtom takmer 1 633 000 divákov) prekonali za ostatné desaťročie len roky 2006 a 2014. S návštevnosťou to teda nie je zlé, dokonca by som povedala, že divadlo sa stáva trendy fenoménom. V ekonomických parametroch vidíme nominálny nárast, zvyšujú sa celkové rozpočty divadiel,  grantové prostriedky, tržby divadiel, hoci priame štátne dotácie do divadiel  klesli oproti rekordným rokom 2009 a 2013.  Z 211 premiér bolo až 113 premiér na báze pôvodných textov. Za týmto posunom sú nielen činohry, ale aj nezávislé divadlá,  tanečné scény, bábkové divadlo, vznikla napríklad aj nová opera či päť muzikálov. Štatistiky teda nehovoria o slovenskom divadle zlé veci, dôležitejšie je však rozprávať sa o obsahu.

Martina Mašlárová: Keď som hľadala spojnice medzi inscenáciami tejto sezóny a minulých sezón, našla som tri impulzy, ktoré ma zaujali. Jeden z nich je vidno aj na festivale Dotyky a spojenia – a to je sezóna Anien Frankových. Tento rok sa objavili tri adaptácie Denníka Anny Frankovej. Vnímam to ako snahu tvorcov priblížiť sa divákovi v tínedžerskom veku prostredníctvom tejto hrdinky a zároveň je to signál, že naša spoločnosť Annu Frankovú potrebuje. V uplynulých rokoch sa inscenácie spracovaním  historických tém skôr vyrovnávali s minulosťou. Dnes sa zdá, že niektorí tvorcovia siahajú po historických námetoch preto, aby zdvihli varovný prst a vytvorili paralelu medzi minulosťou a niečím, čo sa už v našej spoločnosti začína diať a nie je to príjemné. Ďalším fenoménom je, že sa objavuje akýsi boom drám napísaných na objednávku konkrétneho divadla. Tento model  je pomerne známy a využívaný v západných krajinách. Je tam tiež model interného dramatika konkrétneho divadla, ktorý sa u nás ešte neobjavil. Ale došlo k niečomu, na čo sme v minulosti apelovali – aby si divadlá začali objednávať drámy priamo u autorov, aby tým stimulovali rozvoj pôvodnej drámy na Slovensku. Počas minulej sezóny však u nás princíp drám napísaných na objednávku nepriniesol kvalitatívne zaujímavé výsledky. Najlepšie sa to dá pomenovať na inscenáciách SND, ktoré programovo začalo oslovovať autorov. V týchto drámach (napr. Lomnického Strach, Weissovo Zo života ľudstva, Esterházyho Mercedes Benz, do istej miery aj Studlarova Túžba po nepriateľovi) sa autori snažia akoby za päť minút vyriešiť problémy ľudstva a celého sveta. Ich texty sú nasýtené rôznymi impulzmi a témami, ktorých je nesmierne veľa. Sú možno podnetné pre ďalšie prehĺbenie, ale k tomu nedochádza. V textoch na objednávku nájdeme témy, ktoré reagujú na politickú či ekonomickú situáciu, naše slovenské malomeštiactvo, medziľudské vzťahy atď. Kompilát tém potom pôsobí, akoby sa divadlo snažilo suplovať noviny. Takéto drámy zatiaľ nemajú potenciál presahovať do budúcnosti. Ponúkajú istý ponor do bazéna filozofických myšlienok a intelektuálnych referencií, ale vo výsledku neprinášajú zaujímavú divadelnosť a kvalitu. Posledný impulz, ktorý som si všimla aj v rámci komponovania programu Dotykov a spojení, je skutočnosť, že viacero zaujímavých inscenácií vzniklo až na konci sezóny. Spomeniem napríklad Elity v SND alebo Jánošíka v DAB Nitra. 

Karol Mišovic: Najsilnejšia téma, ktorá sa v slovenskom divadle začala v poslednom období objavovať, je nebezpečenstvo extrémizmu. Prednedávnom vznikali inscenácie na túto tému skôr ako pripomienka určitých neslávnych dejinných výročí, ako napríklad Obchod na korze či Rechnitz. A teraz aj mnohé divadlá, ktoré sa predtým politicky neangažovali, prinášajú témy s akcentom na toto nebezpečenstvo. S určitým nadhľadom by sme tieto inscenácie mohli rozdeliť na dve skupiny: buď téma tvorí integrálnu súčasť celku, a teda aj jasne artikulovanej výpovede ako napríklad v inscenácii Denník Anny Frankovej z DJGT Zvolen alebo tému tvorcovia spracujú veľmi polopatisticky a na konci mentorsky zdvihnú prst. Akoby diváka zbytočne podceňovali. To je podľa mňa jeden z fenoménov posledných sezón. Druhým je zvýšený záujem o súčasnú pôvodnú drámu. Mnohé nové drámy sa však vyznačujú značným nedopracovaním a prebytkom tém. Akoby chceli všetko povedať aj vyriešiť za päť minút. I keď sa počet pôvodných hier v divadlách zvýšil, v celkovom pohľade mnohé divadlá stále radšej siahajú po dramatizácii než novej dráme. Veď napríklad SKD Martin v minulej sezóne z piatich premiér uviedlo až tri dramatizácie. Je to možno signál, ktorý vypovedá o úrovni pôvodných textov. Táto sezóna je určite bohatá na témy a inscenácie, ktoré kladú zreteľné spoločensko-politické otázky. Je úžasné, že slovenské divadlo začína veľmi aktívne reagovať na spoločnosť, vydávať akúsi spoločenskú kritiku. Len či už nie je neskoro?

Vladislava Fekete: Tiež mám pocit, že divadelný trh je nasýtený spoločenskými témami. Ako príklad uvediem nedávno obnoveného Tisa v divadle Aréna, ktorý bol len prenesením pôvodnej inscenácie, v tom istom divadle, iba s iným hercom. Pred desiatimi rokmi vyvolal Tiso obrovskú vlnu pozitívnej energie, konečne naštartoval iný pohľad na divadlo. Priniesol odvahu inscenátorov pomenovať kontroverzné témy. Vtedy sa ešte neobjavovali na verejnosti extrémistické skupiny, neboli v spoločnosti takto nebezpečne prítomné. Teraz, keď o nich vieme, objaví sa remake priam vizionárskej inscenácie a nevyvolá žiadnu reakciu ani u odborníkov, ani u novinárov, ani u bežných ľudí.  Mám pocit, že sa zo spoločensky angažovaných inscenácií vytráca sila.

Miklós Forgács: Uvedomujem si, že tvorcovia sú neustále medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jedným je ich tvorivé ego a druhým je to, čo od nich vyžaduje konkrétne obecenstvo. Pre mňa bola táto sezóna fádna a sivá, videl som málo výrazných inscenácií. Podľa tém vidím zúfalstvo tvorcov. Všetci akoby cítili, že žijeme v historickej, prelomovej dobe, dejiny prešľapujú vedľa nás a my to musíme reflektovať. Zúfalé naháňanie tém a túžba vtesnať všetko do jedného textu sa objavuje takmer vo všetkých súčasných inscenáciách.

Iveta Škripková: Všímam si zvláštny fenomén. Desať, možno pätnásť rokov dozadu mali kamenné divadlá inú dramatiku, pracovali iným spôsobom ako nezávislé divadlá. Posledných pár rokov sa to začína stierať. Predtým sa tomu hovorilo autorské divadlo a bola to  alternatíva voči kamennému divadlu. Teraz je veľa autorských projektov v nezávislom divadle a súčasne aj kamenné divadlá majú veľa autorských tímov, ktoré sa púšťajú do tejto sféry a opustili zónu istoty. Tvorcovia, ktorí predtým boli naviazaní na jeden sektor a nikdy ich nepozvali pracovať do kamenného divadla, teraz migrujú. Nachádzajú zvláštny prienik medzi prácou v kamenných divadlách a svojimi nezávislými skupinami. Pri našom hodnotení sezóny sa vytratil jeden dôležitý aspekt, a tým je lokálne pôsobenia každého divadla. Nám sa možno vidí, že podobných tém je veľa, ale diváci v istom regióne vidia väčšinou len produkciu lokálneho divadla. Je dôležité rozlišovať, či divadlo pracuje pod tlakom, či pôsobí v župe, ktorá je extrémistická, a dovolí si napriek tomu povedať niektoré veci. Iné je, ak je divadlo mimo ekonomického ohrozenia a pracuje s týmito témami. Ešte chcem dodať, že pod rozvoj slovenskej dramatiky sa podpísala aj súťaž Dráma. A keďže sme na pôde činoherného festivalu, musím dodať, že vnímam zaradenie programu pre deti do festivalu ako veľmi vážny emancipačný krok, zrovnoprávnenie tvorby pre deti – tá je totiž väčšinou okrajovou záležitosťou a nikoho nezaujíma. No práve tvorba pre deti je mimoriadne dôležitá, pretože rozvíja kreativitu a divadlo tak odovzdáva štafetu ďalšiemu divákovi. Takže z tohto pohľadu je pre mňa v divadle pre deti základnou otázkou nie výber témy, ale tvorivosť v akejkoľvek forme a možno aj pre akýkoľvek vek.

Vladislava Fekete: V tejto diskusii sa sústreďujeme na činoherné divadlo, ale treba spomenúť aj tanec, ktorý je v súčasnosti na Slovensku veľmi silný. Vďaka rôznym koprodukčným projektom sa otvárajú kanály smerom do Európy a vzápätí tými istými kanálmi prichádzajú témy, ktoré sú v tejto chvíli dôležité, ako je napríklad environmentálna oblasť, téma staroby...

Zuzana Uličianska: Rada by som dodala, že aj opera prispela v uplynulej sezóne ku kvalite. Opera SND vstúpila napríklad do významnej koprodukcie pri Vivaldiho Arsilde, ktorá priniesla špičkovú profesionalitu vo všetkých parametroch. Halévyho Židovka zas otvorila citlivú tému antisemitizmu, viaceré zaujímavé momenty priniesol aj Pucciniho Triptych. Ani operné diela teda neobchádzajú politické témy. Nemyslím si, že sú diváci presýtení vážnych tém, nakoniec, prevažná časť repertoáru našich divadiel zostáva naďalej tzv. komerčná.  Zaujímavé by bolo zistiť, aké termíny by vyšli ako najčastejšie, keby sme texty všetkých hier, ktoré boli uvedené na Slovensku v tejto sezóne, dali symbolicky do tzv. word cloudu. Určite by sa tam objavili často používané slová ako strach, terorizmus, národ, Slováci, extrémizmus, nezamestnanosť, no možno by tam bolo len jedno slovo: všetko. Otázka je, či z tohto oblaku slov aj niečo hlbšie zapršalo. Povedala by som, že tejto sezóne dominovalo divadlo názorov, nie divadlo emócií. Môže sa to ukázať aj ako nebezpečný trend, ak divákom podávame len akési tézy bez „umeleckého ošetrenia“.

Karol Mišovic: Niekedy mám pocit, že tie inscenácie vyzerajú ako televízne noviny. Konštatujú spŕšku problémov, ale chýba im názor.

Vladislava Fekete: Nemyslím si, že spoločenské či politické témy sú márne a že tvorcovia ich spracovávajú prvoplánovo. Otázkou je, ako tieto dramatické predlohy uchopili do svojich rúk režiséri. Uvažujem, či sa niekedy netopíme v tom istom piesku. Inscenátori aj diváci stoja názorovo na tej istej strane a tí, o ktorých je reč, v divadle nie sú.

Iveta Škripková: Tí, ktorých sa to týka, do divadla nechodia. Oni jednoducho divadlo ani umenie nepovažujú za dôležité. Význam inscenácií je práve v tom, že prebúdzajú ľudí, ktorí mlčia alebo sa boja, deti, ktoré nič o týchto témach nevedia. Im to smerujeme, aby sa vedeli rozhodnúť. Vždy ide o osobnú skúsenosť. Napríklad našu inscenáciu List čiernemu synovi, ktorá bola súčasťou projektu Stop extrémizmu, hrávame pre rôznorodé publikum, niekedy sa divákov skúsenosť matky s čiernym synom nedotýka. Avšak stačí, aby medzi nimi boli diváci rómskej komunity, alebo inej rasy a už sa diskusia po predstavení nesie v odlišnom tóne, a veľakrát sa odkrýva šikanovanie a iné necitlivé rasistické prejavy majoritnej skupiny.

Miklós Forgács:  Je dôležité, aby sme komfortnú zónu opustili spoločne – aj diváci, aj tvorcovia, aj autori. Práve komfortná zóna nás necháva v tom, že problém vidíme, ale nevieme ho pomenovať. Klasickými prostriedkami sa to ani nedá. Mám k tomu krátku príhodu. Robili sme interaktívno-edukačné divadlo o šikanovaní, chodili sme do škôl a po predstavení sme so študentmi diskutovali. Deti nie sú zvyknuté, že sa ich niekto pýta na názor. Vždy od nás chceli, aby sme im povedali, ako je to naozaj, kde je pravda. Vysvetľovali sme im, že to musí pokračovať v ich hlavách, no aj tak chceli od nás „dokončenie“.  To je tá komfortná zóna, ktorú by sme mali opustiť.

Zuzana Uličianska: Len aby nedošlo k pocitu, že sme v minulej sezóne hovorili v divadlách o všetkom. Je veľa oblastí, ktoré slovenské divadlo systematicky vynecháva. Nehovorí sa priamo o politikoch, korupcia sa spomína zväčša len neadresne, nehovorí sa o cirkvi, nehovorí sa o zneužívaní detí, veľmi málo sa hovorí o vede a morálnych problémoch s ňou spojených. Málo prezentované sú predovšetkým tie oblasti, ktoré vyžadujú od tvorcov veľa základného výskumu, až investigatívny prístup. Nie je v tom len neochota divadiel púšťať sa do istých tém, ale aj časové a finančné hľadisko. Ak chce dramatik písať napríklad o genetickom inžinierstve, či o nejakých kauzách, potrebuje na prípravu textu nesporne viac času ako ten, ktorý píše o veciach známych z bežného života.

Vladislava Fekete: Pred desaťročím sme boli znepokojení, že naše divadlo sa neotvára kritickým témam. Teraz sa situácia otočila a slovenskí tvorcovia cítia nutkavú potrebu prehovoriť, angažovať sa a vyprovokovať dialóg s kultúrnou verejnosťou. Otázka je, do akej miery sa im to darí.

Darina Kárová: Trend spoločensky angažovaného divadla - nebojme sa tohto slova - je u nás už dosť výrazný. Nemyslím si, že treba mať obavy z jeho nie príliš dokonalej formy či nedostatočnej umeleckej kvality. To možno príde. Radšej  umelecky menej kvalitné, ale svojím výrazom a postojom silné divadlo, ako divadlo, ktoré sa snaží o formálnu dokonalosť alebo estetické pôsobenie, ale je obsahovo vyprázdnené. Problém však spočíva v inom: v tejto spoločnosti kultúra nemá adekvátne postavenie, a teda ani dosť silný hlas. Z tohto hľadiska sme v menšine. Možno my sami málo vplývame na to, aby sa to systémovo zmenilo. V tomto štáte sú veľkým problémom autority. Koho bude verejnosť počúvať? Učiteľa, umelca? Politika už vôbec nie. Už ani herci nepredstavujú pre mladých ľudí sympatizujúcich s extrémizmom autoritu. Kam sme sa dostali a čo vlastne umením dokážeme zvládnuť? To je veľká otázka pre tvorcov. Vôbec by som sa nebála, že je angažovaných inscenácií veľa. Práve naopak – mali by byť rozložené po celom Slovensku, aby zasiahli každého.

Gejza Hizsnyan: Zásadný problém je otázka, či divadlo poukáže na nejaký fenomén alebo sa snaží vyvolať u divákov aj nejaké myšlienkové pochody, ktoré ich vedú k zamysleniu nad morálnym stavom spoločnosti a jednotlivca. Mám pocit, že divadlá sa o to v tejto sezóne pokúsili.

Vladislava Fekete: Pomenujme si teda inscenácie sezóny, ktoré najviac spĺňajú vaše predstavy.

Karol Mišovic: Mojím vrcholným zážitkom bol Denník Anny Frankovej vo Zvolene v réžii Júlie Rázusovej. Potešili ma aj Úklady a láska v Martine a inscenácie Jánošík a Žltým včelám žlté slzy v Nitre alebo Elity v SND.

Martina Mašlárová: Ak sa rozprávame o angažovanosti, tak Jánošík je inscenácia, ktorá je angažovaná bez ohľadu na to, že by sa spomínali konkrétne súčasné reálie -  ponúka nám obraz o súčasnosti prostredníctvom toho, ako režisér Ballek interpretuje text Márie Rázusovej-Martákovej. Nie je to súčasná dráma, ale inscenácia je veľmi súčasná.

Miklós Forgács: Aj ja považujem za vrchol sezóny Jánošíka, ale pre mňa boli vrcholom tiež inscenácie troch alternatívnych subjektov – WOW! od Debris Company, Kráľ režiséra Andreja Kalinku a Stopy v pamäti divadla Odivo. Sú zásadné a dôležité, lebo duševnú apokalypsu ukazujú v asociatívnej forme a hovoria o entropii, ktorá nás obklopuje. Poukazujú na rozpad hodnôt a zmätenosť v tom, čo je dôležité a čo nie. Túto trojicu považujem za inovátorskú cestu v slovenskom divadelníctve.

Miloš Mistrík: Divadlu môžeme dať rôzne prívlastky, častejšie sa tu spomínalo angažované, ale tento termín mi môže pripomínať aj staršie časy, keď muselo podliehať nanútenej doktríne. Oprávnene používame aj termíny autorské a alternatívne, avšak dal by som prednosť divadlu autentickému, ktoré napĺňa potreby komunity tých, čo do divadla chodia. A ešte chcem pripomenúť fakt, že v decembri 2017 sa budú v Ríme udeľovať Európske ceny za divadlo, čo sa robí už viacero rokov, a musím povedať, že doteraz dostal cenu iba jeden náš režisér, pričom bodovali divadelníci z iných krajín, kde sú aj horšie ekonomické a neraz i politické podmienky.

Zuzana Uličianska: Pridávam sa na stranu jemného optimizmu, v tejto sezóne vznikli viaceré produkcie, ktoré boli spoločensky užitočné, umelecky zaujímavé, priniesli  divákom  intelektuálne a tiež emocionálne stimuly. K tým užitočným radím nesporne aj inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár z martinského SKD, ktorá bola v niektorých momentoch až „emocionálnou bombou“. Činohra SND pripravila okrem iných zaujímavých titulov aj inscenáciu Elity, ktorej tvorcovia preukázali spoločenskú odvahu, ale aj ochotu venovať sa dlhodobo štúdiu historických materiálov.

Iveta Škripková: Sme svedkami vzniku veľmi angažovaného generačného divadla, akým je Prešovské národné divadlo. Je príkladom generačného divadla ako bol kedysi Skrat alebo Stoka. K vrcholom sezóny ešte radím tri tanečné inscenácie banskobystrického Divadla Štúdio tanca, ktoré hovoria o násilí, extrémizme, radikalizme. Sú to výborné tanečné diela na vysokej úrovni. Spomeniem tiež Bratislavské bábkové divadlo, ktoré  začalo vytvárať veľmi zaujímavé inscenácie v oblasti tvorby pre dospelých.  Chcem ešte dodať, že si vážim priestor, ktorý martinské divadlo poskytlo ženskému hlasu a herečkám inscenáciou Vojna nemá ženskú tvár.

Karol Mišovic: Treba tiež spomenúť, že kým v Prešove pôsobí generačné PND, tak  v Bratislave pôsobí DPM. Tiež už urobili niekoľko podnetných inscenácií a treba oceniť, že mali energiu, odvahu a vyšli s kožou i názorom na trh.